Popis situácie. tovární, avšak aj k jeho smrti rukami vrahov prepojených na vykorisťovateľov detí pri výrobe kobercov (Van Straaten

Transcription

1 1

2 Označenie novo sa vynárajúce potreby detí, resp. NENs, používame na pomenovanie skupiny voľne prepojených výziev, problémov a príležitostí, ktoré sa týkajú celkového rozvoja detí. Mnohým z týchto potrieb sa však zo strany výskumníkov a politikov nevenuje dostatočná pozornosť. Rovnako zjavne chýbajú nástroje na analýzu a, samozrejme, na riešenie týchto potrieb. Ide o novinky v tom zmysle, že sa nikde na svete ešte neobjavili, resp. v danej spoločnosti sa predtým nevyskytovali. Nie sú predmetom záujmu bežných učebníc o výchove a vzdelávaní, ani detskej psychológie a rodičia a ostatné osoby poskytujúce deťom starostlivosť (zdravotníci, sociálni pracovníci, atď.) nevedia, ako majú tieto potreby jednoznačne rozpoznať, nevraviac o skúsenosti s nimi zaobchádzať. Zdá sa, že spoločnosť ako taká nie je schopná identifikovať tieto potreby a výzvy a sformulovať celistvú odpoveď. Metódy monitorovania, ak sú použité, nemajú potrebné filtre, ktoré by zachytili tieto nové tendencie, keďže zvyčajne sa uspokoja s témami bežnej diskusie o deťoch, napr. školská dochádzka, detská úmrtnosť, výživa, či skúsenosť detí s políciou. Nebolo by správne uviesť, že na tieto nové výzvy nemáme žiadnu odpoveď. Avšak v najlepšom prípade ide o automatickú odpoveď na jednotlivé udalosti, ktorej chýba hlbšie zamyslenie sa nad podstatou javu, ako i systematické následné sledovanie. Táto štúdia zachytáva začiatky predstáv o NENs, prináša pracovnú definíciu tohto pojmu a vysvetľuje, ako a kde možno tieto potreby identifikovať a čo je na nich nové. Našim cieľom je pritiahnuť pozornosť k niektorým z uvádzaných trendov vo vývoji, aby ich politickí aktéri a rozvojové agentúry mohli vziať do úvahy a zahrnúť do svojej prebiehajúcej činnosti a vyvinúť smerodajnú odozvu na tieto tendencie skôr, než problémy prerastú do epidémie. Popis situácie V našich úvahách sa vznik pojmu NENs viaže s koncom 80-ych rokov 20. storočia. Podnetom pre vznik tohto pojmu bolo niekoľko tendencií paralelne prebiehajúcich v danom období. Prvou z nich bol rad zdanlivo nesúvisiacich udalostí, ktoré bolo len ťažko možné zaradiť medzi štandardnú detskú problematiku. Predovšetkým, tešili sa pozornosti médií a mali široký záber. Akosi sa nepomyslelo na to, žeby všetky tieto výzvy v oblasti vývoja detí mohli nájsť uspokojivé vysvetlenie z pohľadu čistej náhody a zhody okolností. Jednou z prvých udalostí tohto druhu bol prípad niekoľkých skupín malých detí v Holandsku, prenášačov baktérie, ktorá sa až dovtedy nachádzala iba v psích výkaloch. Ulice boli podľa všetkého natoľko špinavé, že malé deti sa už viac nemohli prejsť po chodníkoch bez toho, aby sa nezašpinili. Čo nás však prekvapilo ešte viac, bol fakt, že trvalo takmer ďalších dvadsať rokov, kým magistrát mesta Leiden, stredne veľkého mesta v Holandsku, zakázal majiteľom psov venčenie v priestoroch detských ihrísk a pieskovísk (Leidsch Dagblad 2004). Je dosť možné, že ostatné mestá v tejto časti krajiny doteraz nezaviedli podobný zákaz. Ďalšia udalosť, ktorá upútala našu pozornosť, sa taktiež odohrala v Holandsku: žena, ktorá sa podrobila oplodneniu in vitro, porodila dvoch chlapcov, z ktorých jeden bol čiernej a druhý bielej pleti. Černošský chlapec bol prekvapením, keďže obaja rodičia boli belosi. Neskôr vyšlo najavo, že lekár dostatočne nevyčistil nástroje a tak došlo aj k vsadeniu časti semena predchádzajúceho darcu, ktorý bol čiernej pleti (De Telegraaf 2002). Ďalším prípadom bola vražda dvojročného Jamieho Bulgera v roku 1993, ktorú spáchali dvaja desaťroční chlapci v nákupnom stredisku v Liverpoole na severe Anglicka. Išlo o jednu z prvých rozsiahle medializovaných udalostí svojho druhu, ktorá pritiahla pozornosť médií z celého sveta. Nebol to prvý prípad vraždy, ktorú spáchalo dieťa, či už v Británii alebo inde na svete, avšak ukázalo sa, že tieto prípady, aj keď boli zriedkavé, neviedli k jednotnému názoru v otázke prístupu k detským vrahom. Dokonca ani právny systém nebol pripravený vykonať spravodlivosť spôsobom, ktorý by bol primeraný ich detskému veku. Desaťročné deti boli súdené ako dospelí, teda boli prítomné na súde počas pojednávaní, ich mená boli zverejnené v tlači a chlapci boli odsúdení na výkon minimálneho trestu v trvaní 15 rokov. Ďalší okruh otázok sa vzniesol pri zabití dvanásťročného Iqbala Masiha v Pakistane. Chlapec viedol kampaň proti využívaniu detskej práce v továrňach na výrobu kobercov a jeho nesúhlas a zviditeľnenie, ku ktorému do značnej miery došlo najmä vďaka aktivitám medzinárodných donorským organizácií, viedli k zatvoreniu niekoľkých tovární, avšak aj k jeho smrti rukami vrahov prepojených na vykorisťovateľov detí pri výrobe kobercov (Van Straaten 1995). V inom kontexte, a to v Rusku, sa ukázalo, že ako výchovno-vzdelávací pracovníci, tak aj deti sa snažia vyplniť prázdno, ktoré ostalo po rozpustení mládežníckej organizácie Komsomol a detskej Pionierskej organizácie, obe boli kedysi ideologicky zaťažené a riadené komunistickou stranou. Zánikom týchto organizácií sa rozpadol aj organizmus, ktorý dával priestor pre srdečnosť a spoločenský styk, tvorivosť, voľno-časovú činnosť a rozvíjanie cieľavedomosti a identity. Zhruba v tom istom období sa vo všetkých kútoch sveta zaznamenávali prípady detí umierajúcich na AIDS, s ktorým sa buď narodili alebo sa nakazili krvou. Medzi ďalšie zdravotné problémy, ktoré začali priťahovať pozornosť, patril prudký nárast výskytu detskej obezity, ale aj astmy a rakovinových ochorení v detskom veku. Ešte znepokojujúcejším však bolo zistenie, že choroby, ktoré sa v minulosti spájali iba s kategóriou dospelých pacientov, napr. diabetes typu 2, vysoká hladina cholesterolu, vysoký krvný tlak a upchaté tepny, sa začali diagnostikovať aj u veľmi malých detí. Až teraz sa spúšťa zavádzanie preventívnych opatrení proti tučnote, resp. vychudnutosti detí. Z tohto dôvodu výrobcovia sladených nápojov v USA súhlasili so zákazom distribúcie týchto nápojov na školách (Burros 2006) a v Španielsku vyšiel zákaz, ktorý vylučuje z módnych prehliadok modelky, ak sú príliš chudé (Adolf 2006). Začiatkom 90. rokov, presnejšie v roku 1993, sa začalo experimentovať s prvým internetovým prehliadačom, ktorý mal názov Mosaic. V tom čase však ešte nikto ani len netušil, aký dopad bude mať internet na deti už o pár rokov neskôr. Všetky z uvedených mini udalostí výrazne zasiahli zúčastnené deti a ich rodiny. Prekvapujúcou však bola skutočnosť, že tradiční odborníci na detskú problematiku neboli schopní ponúknuť žiadne užitočné a erudované informácie, ani poradiť, ako k takto postihnutým deťom a ich rodinám pristupovať. Väčšina odborníkov, či už výskumných pracovníkov, politických aktérov, odborníkov z praxe alebo mediálnych pracovníkov, spravidla vnímala tieto prípady ako anomálie a odchýlky od štandardu, a teda nie ako dôvod pre vznik obáv, resp. ako predmet hodný ďalšieho skúmania. Pustili sme sa do zhromažďovania správ o jednotlivých udalostiach. S nárastom ich početnosti a rozširovaním škály predmetných 2 3

3 javov, sme si zároveň začali klásť isté otázky: ide o ojedinelé anomálie alebo o predzvesť budúceho vývoja? Sú to príbuzné, previazané udalosti? Majú spoločný pôvod? Je možné, že by prerástli do obrovských rozmerov? A najdôležitejšou otázkou bolo: aký majú dopad na blaho detí? Vieme, aký postoj máme zaujať? Druhým výrazným rysom konca 80. a začiatku 90. rokov bol charakter tohto obdobia: typického veľkým optimizmom medzi odborníkmi v práci s deťmi a mládežou. Panovalo presvedčenie, že riešenia väčšiny problémov detí boli známe. Už ich bolo treba len použiť v praxi a dať im priestor, aby zaúčinkovali. Prvým zástancom tohto názoru bola Schorrová (1988). Analyzovala množstvo amerických intervenčných programov, ktoré sa aktívne zaoberali vážnymi spoločenskými problémami, ako gravidita mladistvých dievčat, násilie medzi mládežou a nedokončená školská dochádzka. Jej hlavný argument sa opieral o predpoklad, že riešenie väčšiny naliehavých spoločenských problémov spadá do nášho dosahu a že je reálne dať priestor na úspech tomu, čo funguje. Schorrová (1997) svoje teórie rozpracovala a neoblomne obhajovala v neskoršej publikácii. Myers (1992) sa pri svojom všeobecnom pohľade zameral na rozvoj v období ranného detstva (early childhood development (ECD) a dospel k podobnému záveru, ktorý prezentoval v knihe vydanej s vysokým nákladom. Navrhoval využiť dostatok poznatkov a existujúcich príkladov osvedčených postupov a pracovať s nimi z hľadiska rozvoja v období ranného detstva v rámci prakticky všetkých spoločenských celkov, bez ohľadu na miesto ich existencie. Hlavnou úlohou, ktorá sa núkala, bolo povýšiť skúsenosť na metódu. Nie náhodou vznikla v tom istom čase, presnejšie povedané v roku 1990, a to so štedrou podporou Nadácie Kellogg, Medzinárodná nadácia pre mládež (IYF). Jej zakladateľ, Rick Little, vtedy sformuloval základy nadácie, ktoré sa opakovane objavujú vo všetkých jej vestníkoch. Deklarovaná úloha nadácie vychádza z predpokladu, že na celom svete sú tisíce použiteľných programov a prístupov, ktoré výrazne a trvale menia život mladých ľudí. Namiesto vytvárania nových programov od úplného začiatku je našou úlohou identifikovať schémy, ktoré fungujú, posilniť ich vplyv a rozšíriť ich dosah tak, aby boli prospešné pre viac mladých ľudí ( Z toho dôvodu prevládal istý všeobecný pocit optimizmu, prinajmenšom medzi donorskými organizáciami, ktoré podporovali deti a mládež. Mnohí boli presvedčení, že pri dôkladnom pohľade na príklady osvedčených postupov, sa nájde dostatok materiálu, ktorý sa bude dať vhodne použiť v iných situáciách. Niektorí boli presvedčení, že by to bol vcelku jasný postup a že rozšírenie výsledkov projektov a aplikácia vzorových projektov by prebehla relatívne jednoducho a rýchlo, s nízkymi nákladmi a bez straty kvality. Avšak, je tu aj iná výrazná názorová skupina, do ktorej patríme aj my. Varujeme pred takýmto šablónovitým prístupom k intervenciám do rozvoja detí. Podľa nášho názoru, prenášať možno nanajvýš niektoré zo základných princípov úspešných programov. Uvádzame ich priebežne, a to dosť detailne. Podľa nášho názoru sú naďalej opodstatnené (Wazir a van Oudenhoven 1998). K tejto optimistickej nálade prispel aj koniec studenej vojny. Vznikla totiž veľmi reálna možnosť, žeby sa zdroje, kedysi určené na vojnové účely, mohli použiť pre boj proti chudobe, na potrestanie nespravodlivosti a vytvorenie lepšieho sveta pre všetky naše deti. Zdalo sa, že večný problém nedostatku financií jeden z chýbajúcich článkov zabezpečenia dostatku potravín a primeraných zdravotníckych služieb pre deti, snahy udržať deti v škole a vytvoriť im zdravé podmienky pre hru sa určite dá vyriešiť. Nádeje z predpokladaného zisku z mieru boli skutočne obrovské. Je potom malým zázrakom, že v atmosfére potreby identifikovať a šíriť to, čo funguje, sa zopár ľudí podujalo preskúmať nové, nezmapované a mylne chápané problémy, obzvlášť tie, pre ktoré sa nedali nájsť žiadne príklady osvedčených postupov. Úplne rozumné vyzerali argumenty, že najlepšie bude venovať sa hromade dobre známych a riešiteľných hrozieb života detí. Za týchto okolností nebolo prekvapením, že veľké medzinárodné organizácie sa začali zbiehať okolo rozvojových stratégií na zvládanie najviac nepoddajných problémov ľudstva, pre ktoré, ako sa zdalo, už existovali hotové riešenia. Zdá sa, že aj nedávno sformulované Rozvojové ciele milénia (RCM) majú podobné predsavzatia. V roku 2000 svetové spoločenstvo na stretnutí v Johannesburg jednomyseľne prijalo deklaráciu, či sa dokonca slávnostne zaviazalo, ako to mnohí označujú, odstrániť chudobu počas stanoveného časového plánu. Väčšina, ak nie všetky zo stanovených cieľov, keďže sa samozrejme týkajú celkovej prosperity a budúcnosti detí, sa nezaoberá novými problémami. Už niekoľko desaťročí sú v strede záujmu rozvojovej práce problémy chudoby, hladu, nevzdelanosti, diskriminácie dievčat, úmrtnosti a chorobnosti detí. Snáď s výnimkou problému HIV/AIDS, sú ich riešenia tiež dobre známe, vyskúšané, podrobne zdokumentované a čakajú na svoje zavedenie do praxe. Všetko, čo treba urobiť, resp. je zrejme potrebné urobiť, je zabezpečiť politickú vôľu a finančné a ľudské vstupy. Preto je pochopiteľné, že Svetová banka a s ňou viaceré rozvojové organizáciami OSN a inak pôsobiace rozvojové organizácie a vlády nechcú zísť z cesty vedúcej k dosiahnutiu týchto cieľov a každú obchádzku vnímajú ako znehodnotenie zmyslu Deklarácie. Takmer ako príkaz znie tvrdenie, že všetci by sme sa mali naďalej sústrediť na Rozvojové ciele milénia a mali by sme postupovať podľa stratégií stanovených pre ich naplnenie. Isteže, nemôžeme a nechceme napádať všeobecné ciele definované na stretnutí v Johannesburgu v roku 2000: jeho ciele treba rozhodne svedomito plniť. Napriek tomu, keď sa budeme venovať výhradne iba týmto úlohám, riskujeme zanedbanie a prehliadnutie nových potrieb, ktoré nie sú jasne sformulované, avšak vnímavý pozorovateľ ich jasne vidí. Ako sporné vnímame základné chápanie Rozvojových cieľov milénia, teda názor, že vieme, čo je potrebné a dosiahneme to, ktorý totiž otvára priestor pre diskusiu. Zároveň cítime povinnosť vzniesť námietku voči postoju, že prostriedky a pozornosť treba venovať Rozvojovým cieľom milénia i za cenu ostatných iniciatív pre deti. Aké zložité sú problémy, ktorým deti čelia na začiatku nového tisícročia? Ich problémy sa zmenšili, zväčšili, sú rozmanitejšie? Majú deti nové problémy? Kruto povedané: aby sa do roku 2015 dosiahli podstatné výsledky, musíme myslieť úmerne udalostiam vedúcich k stanovenému dátumu a chápaniu a etike bežnej v roku Na tomto pozadí sa naše volanie o preskúmanie novo sa vynárajúcich potrieb detí javí ako menej extravagantná, v podstate sama o sebe ako vcelku zrejmá žiadosť. Myslíme si, že k tomu, aby sa skutočne napredovalo so záležitosťami detí, budeme musieť hľadať nové pomenovania, konštituovať nové spôsoby myslenia a vskutku nové perspektívy pohľadu na veci. Nepôjde o ľahkú úlohu. Taký nebol ani jej zrod na nedávnej pracovnej porady expertov na problematiku Rozvojových cieľov milénia a náboženských vodcov, na ktorom bol najsilnejšie vyjadrený postoj, že vlády a do istej miery donorské organizácie nie sú schopné, resp. nemajú záujem integrovať do svojej stratégie zmiernenia chudoby nejaké alternatívne perspektívy (Marshall a Keough 2004:29). Jednou z hlavných úloh, ktoré stoja pred nami, je zapôsobiť na čitateľa tak, aby sa skúmanie novo sa vynárajúcich potrieb nejavilo ako márna práca. V skutočnosti tento prieskum môže navyše zlepšiť spôsob chápania všeobecnejších potrieb detí a prístupu k nim. Tvorcovia politických stratégií a zásad konania nemajú inú možnosť než pochopiť, ako ich politické línie súvisia s denným životom obyvateľov, ktorí žijú v stále rozmanitejších a meniacich sa štruktúrach. V ideálnom prípade by politickí aktéri mali byť vnímaví, flexibilní a čoraz viac pripravení na nové, ešte neznáme situácie a schopní nenechať sa prekvapiť chodom udalostí. Najlepším príkladom je problém HIV/AIDS, ktorý sa stal kľúčovou prioritou rozvojovej pomoci. Už samotné počty postihnutých detí, ako i mnohé rozmery, v rámci ktorých tento problém napáda zdravú existenciu detí, vytlačili túto problematiku do popredia. Vlády, medzinárodné organizácie a mimovládne organizácie sú nútené reagovať na úrovni politickej i praktickej. Ide o jeden z fenoménov, ktorý má dopad na deti, ktorý sa stal ťažiskovým a teraz sa mu dostáva pozornosti, ktorú si zasluhuje. Avšak sú tu aj ďalšie problémy, ktoré zápasia o pozornosť nárast výskytu chorôb detí, ktoré súvisia so znečistením životného prostredia, so zmenami životného štýlu, so stravovaním a stresom, výzvy, ktoré prinášajú nové technológie, ako sú mobilné telefóny a neobmedzený prístup k internetu a všetky sa eventuálne môžu stať veľkou hrozbou pre deti. Tvorba pojmu novo sa vynárajúce potreby Je v našich spoločnostiach, či dokonca všeobecne na celom svete, niečo v pohybe, čo pôsobí na počatie a výchovu detí a prejavuje sa v mnohorakých zdanlivo nesúvisiacich formách? Túto otázku sme sa s narastajúcou nástojčivosťou opýtali sami seba. Súpis pôvodne nových potrieb, ktorý sme zostavili najmä zo správ novinových ústrižkoch, by mohol poľahky vytvoriť dojem prehliadky šialenstva, no zároveň z pohľadu budúcnosti vyznieva zlovestne. Roseman (1997), pri pohľade na úlohu dobrej správy a riadenia (governance) v čoraz nepokojnejšom svete, zdôrazňuje dôležitosť bdelosti voči prítomnosti a významu anomálií a dôležitosť zistenia, že niektoré výnimky z prevládajúcich zákonitostí môžu predpovedať budúce posuny v dotyčných zákonitostiach. Je možné, aby izolované udalosti, akými je zabitie dieťaťa iným dieťaťom, oplodnenie, pri ktorom došlo k omylu, dieťa narodené s HIV a povýšenie dieťaťa-robotníka na dieťa-advokáta, mali niečo spoločné? Je možné, aby existovali tlaky, ktoré produkujú tieto udalosti? Existujú schémy, tendencie a vzťahy, ktoré tieto udalosti spájajú? Ide o vedľajší účinok vývoja? Sú niektoré skupiny detí zraniteľnejšie? Napokon, čo je na týchto výzvach, problémoch a príležitostiach nové? Dlhé obdobie bádania a premýšľania nakoniec viedlo k prelomu a v roku 2005 sme urobili prvý krok k vytvoreniu pojmu NENs1 1. Naša štúdia mala celosvetové pôsobenie: zamerali sme sa na krajiny rozvinuté, rozvojové i transformujúce sa a rovnakú pozornosť sme venovali chlapcom i dievčatám 1 Výsledky tejto štúdie uverejnili Van Oudenhoven a Wazir (2006). a deťom z rôznych sociálnych vrstiev. Tento prístup sme zvolili na základe nášho presvedčenia, že zmeny, ktoré sa odohrávajú v spoločnosti, zasahujú rovnakou mierou všetky deti, nech sú odkiaľkoľvek, či už sú to chlapci alebo dievčatá, či sú bohaté alebo chudobné. Ich reakcie a spätné väzby určujú osobité spoločenské a ekonomické súvislosti a roly, vrátane rodových. Rozhodli sme sa sústrediť sa na vek od narodenia do 16. roku života. Bolo to čiastočne náhodné a čiastočne pragmatické rozhodnutie, pretože nám pomohlo vymedziť hranice tejto štúdie. Niekedy sme sa však nemohli vyhnúť zmienkam o starších vekových skupinách, keďže názory na to, kedy končí detstvo a kde je hranica medzi detstvom a dospelosťou, sa spravidla posúvajú k vyššiemu veku. Napríklad v Škandinávskych krajinách je horná hranica mladosti stanovená na vek 26 rokov a Filipínach a v Južnej Afrike je to dokonca 35 rokov. Stojí za úvahu, či by sa táto problematika sama o sebe nemohla zaradiť medzi novo sa vynárajúce potreby. Vidíme tu paradox: na jednej strane vzniká tendencia k tomu, aby deti a mladí ľudia preberali väčšiu zodpovednosť za svoj vlastný život a rozhodnutia, na strane druhej obdobie zvýšenej tolerancie voči nedospelému a závislému správaniu pretrváva do čoraz vyššieho veku. Použitá metodika práce pozostávala v prvom rade z výskumu literatúry: išlo o vedecké publikácia o deťoch a mládeži, životopisy, prognostické štúdie a správy z médií. Médiá, či už elektronické alebo tlačené, tvorili hlavný zdroj informácií, pretože práve médiá najdôslednejšie zachytávajú a uverejňujú nové javy, ktorým deti čelia. Úplne prvé signály, ktoré sme zachytili, pochádzali z novín, spravidla miestnych periodík, ktorých spravodajstvo sa týka menej závažných a o to efektnejších udalostí. Od tej doby sú noviny naším hlavným zdrojom informácií. Rastie však význam iných zdrojov, napr. elektronické oznamovacie prostriedky, televízia aj internet. Často prinášajú bližšie neurčený druh spravodajstva, dokumentárny príspevok, odrezok správ, či skôr správičku schovanú na zadnej strane, ktorá však upúta pozornosť. Potom zadaním niekoľkých kľúčových slov použitých v týchto článkoch do niektorého z hlavných internetových prehľadávačov možno získať vcelku podrobný obraz, či nájsť odkazy pre ďalšie skúmanie. Obzvlášť užitočnou sa pre nás ukázala investigatívna žurnalistika, ktorá tradične pátra po názoroch viacerých zainteresovaných strán, teda nielen detí, ale aj tých, ktorí s deťmi pracujú, resp. vyvíjajú úsilie v ich prospech. Napr. príspevok Landesmana (2004) o deťoch, s ktorými sa nezákonne obchoduje ako so sexuálnymi otrokmi, obsahuje rozhovory s deťmi, ich rodinami, pokútnymi obchodníkmi, úradníkmi, a to so skorumpovanými aj s tými, ktorí konajú s dobrým úmyslom, ďalej so zástupcami mimovládnych organizácií, ktoré bojujú proti nezákonnému obchodovaniu s deťmi. Najprv sa zdalo, že telefónne linky pomoci vytvoria ďalší sľubný priestor. Tieto linky v súčasnosti existujú vo viacerých krajinách. Organizácie, ktoré ich prevádzkujú, väčšinou aj evidujú a analyzujú dôvody detských volaní. Avšak používané kategórie sú skôr vhodné na naznačenie širších trendov budúceho vývoja, než na pomenovanie nových potrieb, či problémov, keďže nie sú dostatočne presné a z toho dôvodu neboli ako zdroj informácií veľmi užitočné. Informačný materiál o deťoch a mládeži bol a naďalej je ďalším zdrojom, od ktorého očakávame pomoc a inšpiráciu. Výročné tematické správy, napr. World Youth Report, State of the World s Children a World Education Report, ktoré pripravujú organizácie pod gesciou OSN, ako i správy podob- 4 5

4 ného obsahu od Svetovej banky, sú obzvlášť bohaté na informácie, keďže zohľadňujú trendy vhodné na ďalšie zmapovanie a často ponúkajú vysvetlenia z pohľadu nových aspektov. Ďalším zdrojom, ktorý sme vyskúšali, boli odborné publikácie, ktoré na vedeckom základe predvídajú budúci vývoj. Chceli sme pochopiť vzťah myslenia odborníkov ku problematike detí a mládeže. Zistili sme, že deti vystupujú v týchto štúdiách najmä v pozícii súčasných a budúcich spotrebiteľov, resp. ako čísla demografických predstáv a prognóz. Formálna odborná literatúra sa, v podstate, ukázala ako omnoho menej plodný zdroj inšpirácie, než sme očakávali a dúfali. Jednou z príčin tohto nezdaru bola skutočnosť, že vedecký výskum má zvyčajne dlhú inkubačnú dobu medzi písaním a publikovaním odbornej práce. Ďalej ide o podmienky práce na týchto štúdiách: naplánovaná je na niekoľko rokov, resp. spracováva údaje týkajúcich sa početnejších prípadov, z čoho spravidla vyplýva ignorovanie zriedkavejšie sa vyskytujúcich detských fenoménov. Udalosti, ktoré nás zaujímali, a to každá sama o sebe, mnohokrát postihujú málopočetné skupiny a preto nie sú predmetom bežného akademického výskumu. Ďalšou metódou, ktorú sme použili, bola istá meta analýza názvov použitých v odborných časopisoch a publikáciách. Tento prístup bol založený na tom, že sme veľa času strávili v knižniciach a skúmali sme názvy kníh a významných publikácií z oblasti spoločenských vied, aby sme získali predstavu o súčasných záujmoch a zároveň aby sme sledovali zmeny v názvoch, ktoré by mohli odhaliť výskyt novej témy. Ani táto metóda nepriniesla príliš veľa výsledkov, čo podčiarkuje aj prehľad názov článkov, ktoré sa objavili v odbornom časopise Psychological Reports. V ľavom stĺpci uvádzame slová, ktoré boli po prvýkrát použité v období a pravý stĺpec uvádza slová, ktoré sa v názvoch po prvýkrát objavili v rokoch a nie predtým. Slová dokazujú istú korešpondenciu s dianím, ktoré zasahovalo deti, avšak ich reakčnosť nie je ani neobvykle rýchla, ani jemná (Whissell 2004). Nové slová v názvoch v období Rakovina HIV Rod Osamelosť Alexitymia 1 Nové slová v názvoch v období Znevýhodnený Životný rámec 2 Samovražda Úcta Rodiny Pri antropologickom výskume, ktorý sa á priori viac približuje k deťom a smeruje k objasneniu ich pôvodných prejavov, si človek začína vytvárať presnejší obraz o mnohých zme- 1 Alexitymia je zdravotný stav, ktorý sa často spája s poruchami príjmu potravín a opisuje sa ako zhoršená schopnosť vyjadrovať emócie. 2 V tomto kontexte slovo životný rámec označuje psychologické hodnotenie dopadu prostredia, resp. kontextu, na rozvoj dieťaťa. nách, ktoré ovplyvňujú život detí. Potom je možné, tak povediac, stotožniť sa s deťmi a dívať sa na svet z ich perspektívy, ako vidieť z textu o deťoch v rodinách zo strednej vrstvy v brazílskom mesta Recife: [väčšina] vyrastá nie v domoch, ale v bytoch [za] múrom, za ktorý sa deti spravidla odvážia iba v sprievode dospelých. Vozia ich autom z domu do školy. Deti poznajú ulicu iba ako miesto, cez ktoré prechádzajú v aute vysokou rýchlosťou. Doma žijú až dovtedy, kým si nezaložia vlastnú rodinu. (Hecht, citát z Green 1998:22). Toto zistenie je živou ukážkou toho, čo by sme radi nazývali novo sa vynárajúce potreby detí. Deti ukryté za stenami pred vonkajším svetom, ktorý nie je bezpečný, predstavuje úplne nový jav, prinajmenšom v súvislosti s deťmi zo strednej vrstvy. Deti z bohatých rodín vždy žili vo svojom vlastnom svete (Echenique 1970). Takýto vývoj môže mať veľa príčin a treba ich všetky plne pochopiť. Núka sa otázka, či takýto model výchovy detí by sa mohol rozšíriť do ďalších brazílskych miest, menších i veľkých a vlastne do ďalších krajín sveta, čo sa už, zdá sa, deje (Matthews 2006). Ešte naliehavejšou je však otázka, čo by sme mali urobiť dnes a nie zajtra, aby sme tomuto vývoju zabránili? Táto myšlienka nie je taká neaktuálna, ako sa zdá; pre mnohé deti strednej vrstvy na svete sa bezpečná hra bez dozoru dospelých stala raritou. V Spojených štátoch a vo väčšine krajín západnej Európy sa deti čoraz viac hrajú v prítomnosti bdelých dospelých. Kamkordéry a iné elektronické pomôcky zabezpečujú, aby dospelí mohli sledovať deti, nech sú kdekoľvek. Ich jediným slobodným miestom sa tak stáva ich izba, kde sú zatvorené so svojou elektronickou výbavou a môžu si užívať nestrážený virtuálny svet prostredníctvom internetu. Dokonca aj v tejto oblasti sa však technológie neustále vyvíjajú tak, aby umožnili dospelým monitorovať ich činnosť. Bohatým zdrojom informácií sú aj životopisné materiály, keďže čitateľ môže vstúpiť do sveta konkrétneho dieťaťa, aj keď len sprostredkovane. Táto forma obnaženia sa môže byť vcelku výpovedná, dokonca aj vtedy, ak má podobu kreslených obrázkov, ako v prípade Marjane Satrapi (2003), ktorá si spomína na svoje detstvo počas pádu iránskeho šacha, v rannom období Islamskej revolúcie a v čase iránsko-irackej vojny. Pri antropologických štúdiách, (auto-)biografiách a investigatívnej žurnalistike je jedinou nevýhodou to, že na vykreslenie situácie, zachytenie jemných rozdielov, podrobný opis emócií a vyobrazenie charakterov majú, z princípu, priestor a čas. V tom je, samozrejme, ich sila. Pri spracovávaní takto podávaných informácií však nie sú dovolené žiadne skratky. Ak teda nemá dôjsť k narušeniu hlavnej myšlienky, ktorú sa text snaží odovzdať, pochopenie celej problematiky sa stáva časovo príliš náročným. Obraz vytvorený na základe tohto výskumu bol neskôr testovaný v teréne. Na podrobnejšie preskúmanie novo sa vynárajúcich potrieb detí a mládeže boli vybraté štyri krajiny India, Keňa, Holandsko a Nikaragua. Výber padol na tieto krajiny preto, lebo predstavujú štyri rozdielne priestory, kde deti vyrastajú, a nie preto, že by vytvárali základ pre porovnávaciu analýzu. Skupinových diskusií v týchto krajinách sa zúčastnila široká škála osôb, vrátane detí, rodičov, učiteľov, odborníkov a zástupcov médií. Užší záber mali diskusie, ktoré prebiehali v krajinách, kde sa rozhovory pripli k iným projektom. Tak tomu bolo v Bulharsku (Sofia), Rusku (Nolinsk), Palestí- ne (Ramallah) a Suriname (Paramaribo). V týchto krajinách sa naše diskusie viedli buď len s odbornými pracovníkmi v práci s deťmi alebo s deťmi. Tieto diskusie v teréne sa ukázali ako užitočné nástroje preverenia, potvrdenia a rozšírenia našich myšlienok, navyše boli obohatené o miestny kolorit. Definícia novo sa vynárajúcich potrieb Namiesto presnej definície NENs sme sa rozhodli ponúknuť skôr pružné označenie, ktoré ich vykresľuje takto: Voľne prepojená skupina výziev, príležitostí, udalostí, problémov a hrozieb, ktoré sa týkajú celkového rozvoja detí, s ktorými sa však dnešné deti, ani deti v minulosti, vo svojej spoločnosti doteraz nestretli, resp. ak sa v minulosti aj vyskytovali, ich výskyt sa výrazne zvýšil. Táto definícia nám dobre poslúžila ako východiskový bod pri našich rozhovoroch s deťmi, rodičmi, pracovníkmi mimovládnych organizácií, politickými aktérmi, výskumnými pracovníkmi a spolupracovníkmi v teréne. Použili sme súbor jednoduchých otázok s otvoreným koncom, ktorých formulácia ponechávala respondentom dostatočný priestor na vlastnú interpretáciu NENs. Diskusie, ktoré následne vznikali, boli aktívne a živé a odpovede, ktoré sme dostali, boli mnohokrát neočakávané. V mnohých prípadoch mladí ľudia poukázali na to, že mnohé potreby identifikované ako NENs, boli možno nové pre ich rodičov, učiteľov a pre nás, avšak pre nich už boli pasé. U malých detí takáto reakcia neprekvapila, keďže im sa celý svet javí naraz známy aj nový. Predsa len však, väčšina detí si plne uvedomovala, kedy udalosti, ktoré prežívali, boli novým javom a kedy išlo o situáciu, ktorá už istú dobu existovala. Viaceré z týchto NENs sú univerzálne nové, t.j. nikdy predtým sa s nimi deti nikde na svete nestretli. V tejto súvislosti prichádzajú na um nespočetné výzvy a príležitosti vytvárané informačnými technológiami. Používanie, resp. prístup k mobilným telefónom, čím ďalej tým mladšími deťmi prináša nové výzvy takmer všade nielen zo zdravotného, ale aj z psychologického hľadiska. 1 Iné výzvy majú povahu noviniek z kontextového hľadiska, t.j. deti ich vnímajú ako nové v rámci ich vlastnej spoločnosti, hoci inde sú možno bežné. Televízia je bežná v USA už takmer sedemdesiat rokov, kým Bután, posledná krajina, kde sa TV zavádza, s ňou stále experimentuje po jej obmedzenom zavedení v roku 1999 a kde sa jej dopad na deti nevníma ako požehnanie, resp. v každom prípade sa o nej náruživo debatuje (Scott-Clark a Levy 2003). Dievčatá nosiace závoje v školách je vcelku novým javom v mnohých európskych krajinách, avšak v islamských spoločnostiach ide o zvyklosť s veľmi dlhým trvaním. Detskí samovražední útočníci, kedysi neznámy úkaz, sa stali takmer bežnou črtou spoločnosti v Izraeli a Palestíne a v súčasnosti sa stále viac objavujú aj inde vo svete. Iný aspekt tohto javu sa čoraz viac prejavuje na Západe a v Japonsku, kde vďaka internetu čoraz viac mladých ľudí vychvaľuje samovraždu ako cool (Harding 2004). 1 Výskum naznačuje, že existuje dôvod na obavy, najmä u veľmi malých detí, keďže elektromagnetické žiarenie môže mať vplyv na ich mozog. Psychologické následky sú rovnako vážne, keďže deti sú dnes neustále v dosahu svojich rodičov. Za nové považujeme javy pôsobiace na deti aj vtedy, ak ich výskyt a frekvencia sa rýchlo a neočakávane zmenili. Napríklad, vždy existovalo zopár prípadov dievčat, ktoré sa uchýlili k páchaniu trestnej činnosti, k násiliu a užívaniu alkoholu, teda k činnostiam, ktoré boli doménou chlapcov. V súčasnosti, keď existujú policajné záznamy o tom, ako dievčatá rýchlo doháňajú chlapcov v kriminalite, by sme tento jav zaradili k NENs (Snyder a Sichmund 1999). Nezákonné obchodovanie s deťmi, najmä za účelom ich sexuálneho zneužitia, taktiež zaznamenáva exponenciálny rast. Detská prostitúcia, kedysi v Sovietskom zväze zriedkavá, je teraz v Rusku bežným javom. A to nielen v Rusku, ale i všade tam, kde sa na detskom sexuálnom otroctve dajú zarobiť peniaze. A počet takých miest sa stále zvyšuje (Landesman 2004). Pred niekoľkými desaťročiami iba malá časť žien v Holandsku mala platenú prácu mimo domov. Dnes je zriedkavosťou vidieť holandskú matku ostať doma a venovať sa starostlivosti o deti na plný úväzok. Namiesto pojmu štát sme použili slovo spoločnosť, keďže niekedy môžu existovať väčšie rozdiely vo vnútri krajiny, než medzi krajinami. Mestská elita v štátoch, ako sú Brazília, Čína, India, Mexiko alebo Turecko, má viac spoločného s obyvateľmi veľkých miest v Severnej Amerike a Západnej Európe než s obyvateľmi vidieka a mestečiek v ich okolí, ktoré je od mestských center vzdialené len niekoľko kilometrov. Teda to, čo znamená novo sa vynárajúcu potrebu v jednej časti krajiny, môže byť súčasťou bežnej skúsenosti v inej časti krajiny a naopak. Definícia zahŕňa nielen potreby a možné ujmy, ale aj prospešné a sľubné vývojové trendy, ktoré majú potenciál zlepšiť život detí. Najpoprednejšie miesto medzi pozitívnymi trendmi patrí rastúcemu významu Dohovoru o právach dieťaťa (Dohovor) prakticky vo všetkých krajinách. Na konci desaťročného procesu rokovaní medzi vládami, medzinárodnými organizáciami a výskumnými pracovníkmi predstavuje Dohovor celosvetový konsenzus o udelení právne záväzných práv deťom. V rozprave o nových právach je vzťah medzi deťmi a dospelými vzťahom medzi držiteľmi práv a nositeľmi povinností. Často je to v ostrom rozpore so svetom, v ktorom deti v skutočnosti žijú, kde sú denne porušované dokonca ich najzákladnejšie práva. Tak, ako sa vlády a organizácie horlivo snažia o uplatňovanie Dohovoru, tak je i čoraz viac zrejmé, že tento nástroj vyvoláva nové výzvy a potreby u detí, rodín a odborníkov, ktorí v súčasnosti nemajú primerané prostriedky na dodržiavanie Dohovoru. Pojem celkový rozvoj detí (práve tak by sme mohli poľahky používať výraz holistický rozvoj ) je pre túto definíciu kľúčový. Jeho zmyslom je udržať celkové bytie detí (ďalší dôležitý pojem) v strede pozornosti, aby sme videli, ako NENs ovplyvňujú ich rozvoj, život, cítenie a fungovanie v spoločnosti. Tu patrí ako ich fyzický, nutričný a duševný stav, tak aj ich sociálne a kognitívne zručnosti a chápanie sveta, s dôrazom na takúto formuláciu, keďže vidíme, že rozvoj detí sa stále viac definuje v rámci fyzického zdravia, prospievania v škole, a ich budúcej roly produktívnych dospelých. Zdá sa, že ich psycho-sociálny a o to viac duchovný rozvoj, postupne schádza z očí najmä aktérov v dôležitých rozhodovacích procesoch. Musíme sa venovať ešte jednému rozmeru, ktorý tejto definícii stále chýba. Doposiaľ sme predpokladali, že NENs je problematikou, ktorej sa venovala príliš malá, provizórna a iba povrchná pozornosť. Tak je tomu skutočne vo väčšine prípadov, avšak nie vo všetkých. Najzreteľnejším príkladom je, sa- 6 7

5 mozrejme, obrovský, pandemický nárast počtu detí, ktoré sa narodili a žijú so syndrómom HIV/AIDS. Sirotám a ohrozeným deťom, resp. OVC (z angl. orphans and vunerable children) ako sa v súčasnosti označujú, sa začína venovať skutočná pozornosť zo strany politických aktérov, donorských a implementačných organizácií. Preto sme sa neponáhľali so zviditeľňovaním tejto skupiny detí. Ďalej nerozvíjame ani javy, ktoré už sú široko zdokumentované. Ide napr. o preferencie detí v oblasti hudby či obliekania, hoci sa stále objavujú a sú nové. Namiesto toho sme našu pozornosť sústredili na NENs, ktoré sú v strede záujmu iba krátku dobu a teda sa na nich zabúda, resp. v žiadnom prípade sa o nich nestarajú predstavitelia verejnosti, ktorá sa vyznačuje svojou občianskou spoluprácou a súčinnosťou ( caring community ). Ide o ľudí, ktorí sa profesionálne alebo dobrovoľne venujú práci s deťmi. Môže ísť o politických aktérov, výskumných pracovníkom, sociálnych pracovníkov, pedagogických a iných výchovnovzdelávacích pracovníkov, pracovníkov mimovládnych organizácií či mládežníckych predákov. Príčinné činitele Z nášho prieskumu literatúry a z diskusií so širokým spektrom ľudí v teréne, ktorí odpovedali na naše otázky, vyplynulo, že podstata príčin NENs je dobre známa. Väčšina, ak nie všetci, z ľudí, s ktorými sme sa stretli, a boli medzi nimi deti i rodičia, laici i profesionáli, rodiny z Nikaraguy i deti žijúce na uliciach Indie, si boli vedomí globálnych vplyvov, ktoré formujú život detí. Také tektonické sily, ako sú demografické zmeny, znečistenie životného prostredia, zásahy medicíny, zvýšené vzájomné pôsobenie s inými národmi a kultúrami, ako i globalizácia ekonomiky, informačných systémov a životného štýlu predstavujú časť vzájomne súvisiacich procesov, ktoré tvoria základ pre NENs a prinášajú nové výzvy, ako aj nové príležitosti. Ako sa uviedlo vyššie v texte, paralelný obrat, ktorý mal významné následky pre deti na celom svete, nastal s prijatím Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto procesy, či už jednotlivo alebo vzájomne kombinované, vytvárajú množstvo rôznych okolností a situácií, z ktorých každá môže byť pre deti jedinečnou výzvou, môže vyvolať určité potreby a vyžadovať zvláštnu pozornosť. Avšak, všeobecne uznávané štúdie vplyvu globálnych vývojových trendov na deti sú z pohľadu ich odborného záujmu spravidla dosť redukcionistické, nenáležite sa zameriavajú na ekonomické činitele a kvantifikáciu a meranie. Často sa v nich znižuje, ak nie až úplne eliminuje, dôraz na skutočne dôležité sociálne a kultúrne procesy. Okrem toho, dieťa sa v týchto výskumoch často homogenizuje, parametre ako rod, vek a iné zvláštne rozdiely sú vymazávané už v koncepte a tak i v analýze i politickej línii. V úvode vcelku vyčerpávajúcej správy na tému dopadu globalizácie na deti jej autor Cornia (2002:2) nasledujúcim spôsobom zdôvodňuje, prečo bol zaujatý tento prístup: Predmetom tejto štúdie výslovne nie sú iné aspekty globalizácie, napr. internationalizácia spôsobov správania, schémy zábavy a spotreby, či prudký nárast prílivu turistov. Tieto ďalšie aspekty globalizácie majú následky aj na celkové prospievanie detí. Avšak ich dopad je pravdepodobne menej dôležitý, no zároveň náročný na meranie: technicky by bolo dokonca komplikovanejšie určiť tento dopad, než účinky ekonomicko-technickej globalizácie, ktorou sa zaoberá tento článok. (So zvýšeným dôrazom). Náš prístup je trochu odlišný. Sme presvedčení, že neprimerané sústredenie sa na ekonomické aspekty vylúči množstvo významných oblastí, v ktorých na deti vplývajú inštitucionálne, behaviorálne, socio-kultúrne a environmentálne zmeny, resp. intervencie, ktoré sú sprievodným javom globalizácie ekonomiky. Zatiaľ čo ignorovaním týchto vplyvov na deti by sa problém identifikácie ich dopadu mohol zjednodušiť a ľahšie poddať úsiliu vyriešiť ho, dosiahli by sa aj povrchne zjednodušené výsledky. Menší dôraz kladieme na meranie, kvantifikáciu a štatistiku a väčší na identifikáciu a predvídanie nových okruhov pôsobnosti a nových potrieb, ktoré sa dávajú do pohybu vplyvom globálnych trendov. Tieto procesy sú vzájomne rovnomerne prepojené, tiež sa vzájomne dopĺňajú a súbežne slúžia ako vstup i výstup v rámci tohto stále sa meniaceho poľa tlakov, tendencií, pohybov a vývojových trendov. Ich dopad na rôzne skupiny detí má mnoho podôb, čím sa na miestnej úrovni vytvára až nadbytok výziev, príležitostí a hrozieb. Prístup, ktorý sme si osvojili, je náročnejší a výsledky sú menej predvídateľné. Tento otvorený výskumný priestor snáď zároveň aj zvyšuje možnosť získať nový podklad pre analýzu a tvorbu politík. Dalo by sa ďalej špekulovať o tom, ako sa tieto výzvy prejavujú vo svojej najakútnejšej podobe v podmienkach dramatických zmien, ktoré vyplývajú zo spoločenskej a politickej premeny, ekonomickej transformácie, či občianskych vojen a nepokojov. Kaplan (1996, 1998) zastáva rovnaký názor, keď píše o svojich návštevách miest, ktoré sú mimo náš dosah, nielen v Afrike a Ázii, ale aj v Severnej Amerike. Pozoruje mnohé ľudské situácie, ktoré sú nové, niekedy až siahajúce k hranici podivnosti. Predsa však v nich ide o ľudskú snahu prežiť, udržať pohromade svoje spoločenstvo a zachovať zdanie dôstojnosti. Kaplan zároveň poznamenáva, že niektoré z týchto snažení sa môžu pokojne stať oficiálnym modelom toho, ako sa prispôsobiť a zvládať situácie, nielen v miestach na konci sveta, ako ich Kaplan označuje, avšak aj v doposiaľ stabilných a uznávaných spoločnostiach. Touraine (1998) definuje modernosť ako narušenie poriadku sveta. Z podstaty tejto definície vyplýva, že k tomu, aby sme boli pripravení na veci privátne (in petto) pre deti, by bolo treba osobitnú pozornosť venovať spoločenstvám, ktoré fungujú vo výnimočných podmienkach. Tieto podmienky môžu vzniknúť kvôli rôznym environmentálnym činiteľom, z dôvodu náhlych demografických a ekonomických zmien, začínajúcim znečistením, z podnetu trestnej činnosť a násilia alebo politických prevratov. Okrem týchto hmotných revolúcií môžu mať podobne šokujúce, rušivé a katastrofické účinky aj virtuálne informácie prenášané cez internet. V samotnom Holandsku existuje viac než sto tzv. pro-ana stránok, ktoré čoraz viac nabádajú dievčatá vo vekovej skupine rokov chudnúť dovtedy, kým sa nezmenia na kostru (Vasterman 2006). Tieto stránky k téme anorexia nervóza tvoria iba nepatrnú časť vplyvov, ktoré narúšajú existujúci poriadok detí a ich počet a rozmanitosť narastá zo dňa na deň. Nové okruhy pôsobnosti Pred sústredením sa na globálne korene NENs a opakovaním či sumarizovaním toho, čo už patrí do sféry spoločných záujmov, sme radšej dali prednosť poukázaniu na niekoľko procesov, ktoré existujú v rámci vzájomnej súčinnosti uvedených makrosíl. Oblasti, ktoré sme vybrali pre ďalšie preskúmanie, nemajú tvoriť kompletný celok. Predstavujú výber procesov, ktoré, ako sme zistili, sa spomínajú menej, prípadne nie sú plne pochopené, či sú pre nás obzvlášť zaujímavé. Náš výber potvrdili aj štúdie, ktoré prebehli v teréne v Indii, Keni, Holandsku a Nikarague, ako aj v iných lokalitách. Diskusie, ktoré sme v týchto krajinách viedli, prispeli k hlbšiemu preskúmaniu vybraných tém a k pochopeniu ich prejavov v dennom živote detí. Ide o tieto témy: Meniaci sa koncept detstva Dodržiavanie Dohovoru o právach dieťaťa Nerovnomerný vzostup dievčenskej sily Obchádzanie tradičných sprostredkovateľov Splývanie reality, virtuálnosti a nemožného Sprístupnenie neznámych území Vystavený účinkom globálneho životného štýlu Meniaci sa koncept detstva Všeobecne sa uznáva, že pojem detstva sa mení v čase, priestore a kultúrnom zázemí. Názory na to, čo je detstvo a kto sú deti, sa neustále menia a vyžadujú od detí, rodičov a spoločnosti primeranú reakciu. Zmeny vo vnímaní detstva chápeme ako jednu z novo sa vynárajúcich potrieb, ktorá sa týka samotného základu detskej existencie. Objavenie sa nových potrieb a príležitostí je naopak výzvou i prínosom pre náš pohľad na detstvo. Praktické následky týchto vývojových trendov sú obrovské a rozmanitosť ich vplyvov na deti ešte nebola úplne preskúmaná. Krátky výlet do sveta štúdií o detstve odkrýva obrovské množstvo informácií, úvah a diskusií o téme deti a detstvo. Chýbajú tu však všeobsahujúce teórie, ktoré by zastrešovali poznatky, či veľkolepé rozprávania, ako v prípade teórií spred niekoľkých desaťročí. Stanoviská sa často dopĺňajú a navzájom prekrývajú, či sú prípadne aj protichodné. Preto je pre rodičov a odborníkov náročné vybrať si z nich praktické poučenie pre budúcnosť. Navyše niektoré texty sú natoľko polemické a ťažko čitateľné, že mnohí čitatelia sa nemajú čoho chytiť, aby našli usmernenia či návod pre svoju prácu s deťmi, nieto ešte aby sa mali o čo s deťmi podeliť. Iné štúdie prinášajú názory, ktoré nie sú dotiahnuté do konca tak, aby vysvetlili svoje následky pre prax. Vytvára sa tým dilema, obzvlášť pre politických činiteľov a implementačné organizácie, lebo ich voľba konceptu detstva má dopad na ich stratégie a intervencie na pomoc deťom. Niektoré organizácie pristupujú k tomuto problému tak, že svoju voľbu podoprú vhodnými, účelovo vybratými argumentmi a ostatné aspekty ignorujú. Často to vedie k postupnému uplatňovaniu prevládajúcich teórií o detstve a k značnému zmätku vzhľadom na podstatné prvky predmetu práce. Zdá sa, že mnohé prúdy sa idú spojiť, aby vytvorili voľný a predsa všeobsahujúci postoj štúdií o problematike detstva, ktorý by nadovšetko zdôrazňoval rozmer spoluúčasti. Pravdepodobne sa zosilňuje trend, ktorý pristupuje k deťom ako k aktívnym tvorcom s právom na zabezpečenie, podporu a ochranu, čo vyplýva zo všeobecne platných zákonov, ako i na zaistenie svojich duševných a materiálnych potrieb a zdravého vývoja. Hoci schvaľujeme tento trend, zároveň si uvedomujeme, že v minulosti už existovalo mnoho sľubných tendencií a definitívnych odpovedí, z ktorých mnohé zmizli a nahradili ich najnovšie. Bezpochyby, pohľad na deti ako na činiteľov uplatňujúcich si práva je moderný; dnes je každý odrazu na strane detskej spoluúčasti a práv detí, často bez dôkladného zhodnotenia a analýzy toho, čo tento postoj v sebe v skutočnosti zahŕňa a mnohokrát aj bez tej najmenšej praktickej zmeny. Dodržiavanie Dohovoru o právach dieťaťa Deti všade na svet, či už na uliciach New Delhi, za zátarasami v Palestíne, v dedinkách pozdĺž rieky Surinam, v blatových domoch na periférii Nairobi, v bulharských ústavoch, na kukuričných poliach v Nikarague, na základných školách v belgických mestách alebo v odľahlých ruských dedinách, sa teraz dozvedajú, že majú rozsiahle práva a že v prípade nedodržiavania týchto práv by mali predniesť svoje námietky pred predstaviteľov úradnej moci. Pre väčšinu z nich je to náročná úloha a azda jedna z najväčších skúšok spomedzi novo sa vynárajúcich potrieb, ktorú podstupujú. Tak, ako sa vlády a organizácie horlivo usilujú o uplatňovanie Dohovoru, tak je i čoraz viac zrejmé, že tento nástroj vyvoláva nové výzvy a potreby u detí, rodín a odborníkov, ktorí v súčasnosti nemajú primerané prostriedky na dodržiavanie Dohovoru. V rozprave o nových právach je vzťah medzi deťmi a dospelými vzťahom medzi držiteľmi práv a nositeľmi povinností. Vyžaduje to nové formy správania sa zo strany rodičov a budí to prirodzené obavy z úloh a povinností rodiny. Mnohí rodičia nemajú možnosť zaručiť svojim deťom práva, ktoré im Dohovor priznáva, napríklad prežitie, rozvoj alebo ochrana, bez aktívneho zásahu štátu. V tradičných spoločnostiach by si rodičia museli znovu osvojiť normy štandardného správania, aby mohli dať svojim deťom slovo v ich živote a v otázkach budúcnosti, resp. brať ich názory skutočne vážne. Prístup vychádzajúci z práv kladie nové výzvy aj pred mimovládne a medzinárodné organizácie. Často sa vyskytujú nejasnosti v súvislosti s rozdielmi medzi právami a potrebami, vzhľadom na prevahu jednej skupiny práv nad inými a z hľadiska úloh a povinností rôznych nositeľov povinností. Neboli by sme ďaleko od pravdy s názorom, že tieto nejasnosti začínajú v rovine riadenia na najvyššej úrovni a prechádzajú celým systémom až na miestnu úroveň, kde sa programy realizujú. Deti nie sú jedinou skupinou, ktorá získala status držiteľov práv. Takmer každá sociálna podskupina si robí nárok na svoje osobité práva, a to často porušovaním a súperením s právami detí. Problém, na ktorý tu chceme poukázať, spočíva v tom, že zápas o práva pravdepodobne zosilnie, obzvlášť u mládeže vo vekovej skupiny rokov, či dokonca aj u starších, ktorí požadujú privilégiá doteraz vyhradené pre deti a obracajú sa na tie isté zdroje prostriedkov (Lee 2006). Je zrejmé, že existujú veľké rozdiely medzi deklarovaným zámerom Dohovoru a jeho napĺňaním v živote detí. Veríme však, že napriek týmto rozdielom a slabým stránkam vo výklade jeho uplatnenia nám Dohovor poskytuje skutočne holistický rámec, ktorý je možné použiť pri analýze nových po- 8 9

6 trieb. Existujúce okruhy pôsobnosti Dohovoru sú natoľko široké, že ich možno tvorivo využiť tak, aby obsiahli meniace sa scenáre, ktoré sú výsledkom vplyvov globalizácie, technickej revolúcie, politických prevratov, či znečistenia životného prostredia, aby sme uviedli aspoň niektoré z nich. Pozrime sa na príklad práva na vzdelanie (Článok 28 Dohovoru). Ide o všeobecne uznávané právo, avšak jeho napĺňanie vyžaduje konanie, ktoré je kontextovo špecifické, nakoľko potrebuje čas na zmenu a vyžaduje diferencované konanie u rôznych skupín detí. Kým v jednom prípade by zaistenie prevádzky škôl mohlo predstavovať dostatočné konanie, v iných podmienkach môže byť potrebné aj zmiernenie chudoby rodín či zmeny v normách a zvykoch, ktoré sa týkajú detskej práce, vzdelávania a rodových rolí. Význam práva na vzdelanie by sa ľahko mohol rozšíriť na právo na prístup ku kvalitnému vzdelaniu pre všetky deti, vrátane práva na zručnosti potrebné pre ovládanie digitálnych a informačných technológií. V niektorých európskych krajinách sa Dohovor uplatňuje pri určovaní povinnosti nemocníc vzhľadom na zabezpečenie vzdelávania dlhodobo chorých pacientov v školskom veku (Alderson 1993). Aby v budúcnosti Dohovor nestratil svoju platnosť, bude sa musieť spracovať a rozšíriť tak, aby zohľadnil nové oblasti a nové potreby. Nerovnomerný vzostup dievčenskej sily Všeobecne vzaté, dievčatá si naďalej vedú slabšie v takmer všetkých hlavných ukazovateľoch vývoja. Nech už je život pre mnohé dievčatá možno bezútešný a neradostný, máme viaceré signály o tom, že veci sa pre dievčatá menia k lepšiemu, než už žijú kdekoľvek, že dievčatá doháňajú chlapcov, či dokonca v niektorých oblastiach nad nimi až vynikajú, a to najvýraznejšie v škole (Hupp 2005). Napríklad, v Alžírsku ženy tvoria 60 percent sudcov, dominujú v lekárskych povolaniach a vidieť ich všade: jazdia na autobusoch a taxíkoch, prevádzkujú čerpacie stanice, a to bolo pred pár rokmi niečo nevídané (Slackman 2007). Aj na politickom fronte ženy častejšie preberajú vedúce pozície a v celosvetovom meradle sa zvyšuje počet žien milionárok (Carvel, 2005). Druhú stranu rovnice však tvorí skutočnosť, že dievčatá začínajú doháňať chlapcov aj v niektorých záporných ukazovateľoch. Pribúdajú dôkazy o tom, že dievčatá, vrátane tých v predadolescentnom veku, sa zapájajú do lúpežných prepadnutí, násilností, činov znásilnenia a zabitia. Najznámejšia zločinecká banda v Čile známa ako Spider Girls je iba jedným z mnohých príkladov (Chambers, 2006). Ukazuje sa, že štatistické údaje o pití, fajčení, užívaní drog, predčasnej sexuálnej aktivite, agresivity a trestnej činnosti u dievčat a chlapcoch sa naozaj rýchlo približujú. Dievčatá sa zároveň v čoraz mladšom veku vyznačujú správaním typickým pre dospelých a robia si nárok na práva dospelých žien. Nedávna debata v Spojenom kráľovstve a už aj v USA, otvorila otázku, či tínedžerky, teda dievčatá vo veku 13, resp. 14 rokov, môžu podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva bez súhlasu rodičov (BBC 2004, Stout 2005). Tento prejav správania typického pre dospelých u čoraz mladších detí je črtou, ktorá charakterizuje nielen Západ, ale začína presiakať na povrch všade, dokonca i v tých krajinách, kde sú dievčatá a ženy v spôsobe svojho života absolútne obmedzované. Pozoruhodným javom je to, že osvojovanie si nárokov dospelých sa vyskytuje všade, v spoločnostiach bohatých i chudobných, v tradičných i technologicky vyspelých, v liberálnych i konzervatívnych. Paralelný a znepokojujúci vývoj sa objavuje v podobe protiúderu voči všeobecnému posilňovaniu pozícií dievčat a žien. V niektorých ohľadoch sa situácia dievčat môže zhoršovať, keďže isté staré problémy sa vracajú aj s odplatou. Zdá sa, že na celom svete sú na vzostupe prípady zabitia pre česť. Vyskytujú sa v krajinách od seba natoľko vzdialených, ako sú Brazília, Ekvádor, Pakistan, Švédsko, Maroko a Uganda. Zaznamenali sa početné prípady tradičných zvyklostí, ako je pálenie nevesty a zohavenie ženských genitálií, či sati (upálenie vdovy na pohrebnej hranici zomrelého manžela), zvyk, o ktorom sa predpokladalo, že je už úplne odstránený, no nanovo sa objavuje v Indii. Využívajú sa nové technológie, ktoré umožňujú selektívny potrat podľa pohlavia plodu a tým zbavujú dievčatá práva narodiť sa. Protidievčenské ťaženie, ale i rovnako znepokojujúca snaha dievčat vyrovnať sa chlapcom v celom rade negatívnych prejavo, sú dôvodom pre obavu. Obchádzanie tradičných sprostredkovateľov Vzťah detí k širšiemu prostrediu tradične sprostredkovávali rodičia, poskytovatelia starostlivosti, škola a obec. Pôsobili v úlohe príjemcov, modulátorov, tlmočníkov a nositeľov informácií zo sveta vonku k deťom. Táto funkcia nárazníka je čoraz viac pod tlakom a stráca svoj význam. Dokonca aj takí vplyvní sprostredkovatelia ako starí rodičia sa stali pre mnohé deti vzácnou komoditou (Thorpe, 2007). Deti si dnes vytvárajú a používajú cesty, ktoré samy riadia alebo ktoré sú inak mimo dosah rodičov a poskytovateľov starostlivosti. Platí to aj obrátene, lebo informácie sa teraz dostávajú zvonku k deťom priamo a obchádzajú obvyklé sprostredkovateľské štruktúry. Deti čoraz mladšieho veku zároveň majú prístup k internetu a k vysoko konkurenčnému komerčnému sektoru dospelých. Batoľatá sú cieľovou skupinou nového softvéru, ktorý im umožňuje surfovať a posielať správy cez internet bez pomoci rodičov (Madslien 2004). Len o trochu staršie deti nemajú vôbec žiadny problém narábať s technickými novinkami, ktoré sú úplnou hádankou pre nechápajúcich rodičov. Počet detí, ktoré používajú internet, rastie geometrickým radom. To isté platí pre mobilné telefóny, ktoré sa v súčasnosti stali súčasťou nosnej konštrukcie detstva a bez ktorých by sa mladí ľudia cítili ako bez rúk. Optimisti zdôrazňujú neobmedzené možnosti detí, získavanie nových zručností, úžitok z osobného rastu. A znižujú význam rizík, ktoré vysvetľujú ako prejav konzervatívneho, príliš ochranárskeho a starostlivého prístupu (Tapscott 1997). Nech je platnosť týchto argumentov akákoľvek, realita je taká, že deti skutočne vstupujú na nezmapované územie a čoraz viac objavujú svet bez sprievodu svojich opatrovateľov, ktorí majú čoraz menej prostriedkov na to, aby s deťmi držali krok, nieto ešte im pomáhali pochopiť ohromné dojmy, ktorým čelia. Globálne spojenectvo medzi informačnými a komunikačnými technológiami, médiami a komerčnou sférou sa denno-denne zdokonaľuje v tom, ako obísť rodičov, opatrovateľov a miestne zakorenené systémy hodnôt a ako priamo pôsobiť na deti. Jedným z výsledkov tohto konania je potom čoraz väčšie uzatváranie sa detí do svojich domovov. Podrýva sa tak vplyv ďalšieho sprostredkovateľa informácií medzi svetom ako takým a dieťaťom, akou je štvrť, v ktorej deti bývajú, s jej ulicami, obchodmi a ihriskami, či lesíkmi a poľami za domom. Tieto priestory sú pre deti veľmi dôležité, lebo tam môžu experimentovať, objavovať a stretávať sa, ako aj testovať a rozvíjať svoje psycho-sociálne zručnosti. Za týmto účelom sú obzvlášť dôležité miesta, ktoré sú vhodné pre bezpečné a predsa nestrážené hranie. Tieto miesta však nielenže stále zanikajú, ale tie, ktoré ostali, sú pod dozorom dospelých, či už osobným alebo pomocou videokamier (Livingstone 1999). S cieľom pomôcť deťom v ich úsilí porozumieť svetu a vyrovnať sa s ním sa realizuje celý rad opatrení. Napríklad, v niektorých krajinách sa zakázali televízne reklamy zacielené na deti do veku 12 rokov, alebo vysielanie reklám na alkohol na kanáloch špeciálne určených deťom a mládeži. Rôzne opatrenia sa zavádzajú, väčšina z nich však neúspešne, s cieľom odraziť čoraz silnejšie útoky zo strany kybernetického šikanovania (Page 2006). Mnohé z týchto opatrení sú zamerané na posilnenie úlohy rodičov a rodiny. Zároveň však existuje aj tendencia obchádzať rodičov a rodinu. Názorným príkladom toho, ako sú rodičia odsúvaní z úlohy primárnych sprostredkovateľov, je prudké rozšírenie telefónnych liniek pomoci pre deti. Ide o chvályhodný počin, ktorý sa však tiež vyhýba rodičom, či učiteľom a iba podrýva ich postavenie. Napriek týmto a podobným intervenciám sa zdá, že masívne prenikanie do súkromného priestoru detí bez súhlasu a vedomia ich rodičov, sa nedá zastaviť. Deti a mladí ľudia sú dnes nútení vymýšľať nové a kreatívne prostriedky na interpretáciu a budovanie svojho morálneho a spoločenského sveta. Musia nájsť spôsob, ako si usporiadať život, či už s pomocou alebo bez pomoci internetu. Splynutie reality, virtuálnosti a nemožného Deti vždy miešali fantáziu s realitou. Dnes, keď sa virtuálny svet rýchlo rozširuje, sa im však predkladajú úplne nové situácie a pre deti je stále ťažšie oddeliť reálne od nereálneho a rozhodnúť sa tak, aby to bolo na prospech ich dobra a rozvoja. Čoraz viac ľudí, obzvlášť mladých, sa ženie za získaním obmedzeného počtu hviezdnych pozícií v oblasti športu, módy, zábavy, hudby, vydavateľskej činnosti, informačných a komunikačných technológií, poradenských služieb, či výskumu. Zdá, sa že rozsah toho, čo vnímajú ako šancu, sa neustále rozširuje, čo naznačuje prítomnosť väčšej možnosti výberu a väčšiu slobodu voľby. Avšak tlak, ktorý sa na mladých ľudí vyvíja, aby siahli po nemožnom, svedčí o opaku. Ak sa občas ukáže ako nereálne vstúpiť do sveta supermodeliek, umelcov, či športových hviezd, mladí ľudia poľahky nahradia svoje idoly výtvormi umelého, imaginárneho a virtuálneho sveta, ktoré svojimi kvalitami navyše vynikajú nad ľudskými bytosťami. Tieto stvorenia zodpovedajú všetkým vysneným predstavám, rozmarným nápadom a túžbam, ktoré by človek mohol skrývať, či priam až priahnuť po ich splnení. Ťahá nás to k špekuláciám o tom, do akej miery rátajú deti pri budovaní vlastnej identity so začlenením virtuálnych prvkov. V digitálnom svete dnes dokážu zmeniť a prijať identity rôzneho druhu, hoci aj protikladné, a to obyčajným kliknutím myšky počítača. Podobne aj Gary Cross (1997) vidí pri pohľade na vývoj amerických hračiek tendenciu k miešaniu reality, virtuálnosti a nemožného u hračiek, ktorými sú deti obklopené a z ktorých sa im dostávajú podnety. Druhý život sa stal pre mnohých skutočným svetom do takej miery, že presiaka do každodenného, skutočne hmotného života detí (Ward 2007) a stáva sa mocným nástrojom spoločenskej interakcie, potešenia, romantiky a finančného zisku (Bennet 2007). Čínske deti, ktoré mnohokrát kvôli štátnej politike známej ako jedno dieťa do rodiny nemajú súrodencov, sa hromadne obracajú na internet, mnohé až do takej miery, že virtuálny svet vytláča ich skutočný (Röling 2007). V USA zasa svet PlayStation prenecháva pramálo času športových hrám (Williams a Feldman 2007). Obsah predchádzajúceho odseku by sa nemal interpretovať ako náš nesúhlas s myšlienkou vznešených ideálov, či zbožňovaných idolov u detí. Naopak, podľa nášho názoru je stotožnenie sa s idealizovanými alebo skutočnými hrdinami, či s vynikajúcimi osobnosťami, silným mechanizmom pre vnášanie poriadku a zmysluplnosti do života, ako i pre porozumenie sveta. Problém je však v tom, že stále nové možnosti, výzvy a otázky, ktoré sa vynárajú v živote detí, umelo prikrášľujú skutočné, primerané a dosiahnuteľné scenáre s tými, ktoré sú mimo dosah väčšiny detí alebo je nemožné sa nimi riadiť, keďže existujú iba vo virtuálnom svete. Rovnako, tu chýbajú usmernenia k tomu, ako odpovedať na tento podivuhodný nový svet, kde medze hraníc ustupujú alebo úplne miznú, len čo sa ich dotknete. Veci sa stali omnoho viac neviditeľnými, premenlivými, fragmentovanými a prchavými, než boli iba pred niekoľkými desiatkami rokov. Ide o úplne nové situácie, z ktorých vyvstávajú priliehavé otázky: kto by mal niesť zodpovednosť za definíciu detských rolových modelov a za rozhodovanie o podobe budúceho dospelého človeka. Mali by to byť deti, rodičia, štát alebo komerčný sektor? Sprístupnenie neznámych území Na začiatku sme chceli tento proces nazvať sprístupnenie informácií, avšak názov sme zmenili, keďže ide o viac než len informácie, ktoré môžu byť deťom a mladým ľuďom v súčasnosti bežne dostupné. Patria tu úplne iné svety plné ľudí, vecí, emócií a udalostí, po ktorých môžu siahnuť a ktoré im môžu byť predstavené. Ovplyvňujú všetky sféry života detí a mladých ľudí, ktorí musia tak či onak reagovať. Cestovanie, sťahovanie sa a internet sú hlavnými príčinnými silami. Ďalej tu patrí globálny priemysel spotrebného tovaru, médiá a zábava. Na druhej stranu sú to však aj vojaci, utečenci a študenti na výmenných pobytoch, ktorí otvárajú nové okná a s nimi i nové úlohy pre deti. Deti všade na svete sú pod vplyvom, ba dokonca sú traumatizované nešťastím, vojnami i slávnosťami, nech už sa odohrávajú kdekoľvek, keďže môžu zaklopať na dvere u takmer každého, niekedy doslova. Pritom iba málo ľudí presne vie, ako sa v týchto situáciách zachovať. Po tragédii cunami v decembri 2004 dostali všetci učitelia v Nórsku zvláštne pokyny o tom, ako vysvetliť túto pohromu svojim žiakom. Išlo však o výnimočný krok. Zväčša sme totiž v rozpakoch, pokiaľ ide o podobné udalosti. Je lepšie chrániť deti pred silnými, potenciálne rušivými dojmami? Aj keby sme si to mali želať, neboli by sme schopní ich ochrániť, keďže informácie by sa k deťom tak či tak dostali. Kto by mal pomôcť deťom zvládať ich myšlienky a emócie: rodičia, učitelia, médiá, vedenie mládežníckych organizácií, vláda, každá z uvedených strán? A vieme, aké sú dlhodobé účinky čoraz útočnejších a rušivejších obrazov vzhěadom na detskú myseľ a dušu? Budú sa deti vyvíjať so znalosťou vecí a naučia sa konať ako svetoobčania? Alebo sa zmenia na precitlivené, labilné, neurotické a neisté trosky? 10 11