Stredná odborná škola podnikania Masarykova 24, Prešov

Transcription

1 Stredná odborná škola podnikania Masarykova 24, Prešov č. odboru:13 HISTÓRIA, POLITOLÓGIA, FILOZOFIA, PRÁVNE VEDY Zvláštne zaobchádzanie riešitelia Anna Kucková 2011 KatarínaPigulová Prešov ročník štúdia : štvrtý konzultant PhDr. Dagmar Czimová

2 Obsah 1 Úvod Metodika práce Ciele práce Konferencia vo Wansee začiatok genocídy Vyradenie Židov zo spoločnosti Spoločenská diskriminácia prešovských Židov Vyvrcholenie antisemitizmu a prechod k deportáciám Priemyselné vyvražďovanie Koniec masovej likvidácie Antisemitizmus a rasová diskriminácia dnes Vlastné zhodnotenie židovskej diskriminácie Záver Bibliografia Resumé Prílohy

3 1 Úvod Pojem holokaust je v dnešnej dobe najčastejším námetom pre diskusie, filmy či odbornú literatúru. Väčšina európskej populácie vie, že udalosti spojené s holokaustom a diskrimináciou židovskej menšiny sa najviac prejavili v tridsiatych rokoch 20. storočia, no málokto tuší, že táto problematika tkvie ešte v dobe dávnych civilizácií. Židovský národ bol diskriminovaný a zotročovaný celé stáročia, no napriek tomu sa mu podarilo prežiť v tejto krutej ľudskej spoločnosti a udržať si svoje vierovyznanie, zvyky či tradície. Existuje množstvo teórií o začiatkoch antisemitizmu, no historici tvrdia, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa táto nenávisť k Židom prejavila ešte v staroveku v čase života a pôsobenia Ježiša Nazaretského zvaného Krista, ktorého židia, resp. Izraeliti chladnokrvne popravili za rúhanie sa Bohu. Pri štúdiu judaistík sa však môžeme stretnúť aj s inými tvrdeniami. Izraelitský národ sa už od čias Mojžiša považuje za vyvolený Boží národ a tým sú diskriminované iné náboženstvá a národy. Tu je dôležité položiť si otázku: Je správne, aby dnešná židovská populácia trpela za chyby svojich predkov?. V čase druhej svetovej vojny sa takéto voľnomyšlienkárstvo trestalo smrťou a to prinútilo ľudí mlčať a neskôr aj šíriť bezhraničnú nenávisť a krutosť voči Židom. Nazývalo sa to zvláštne zaobchádzanie (sonderbehandlung). Od vzniku norimberských zákonov v roku 1935 sa začali tieto krycie pojmy bežne používať medzi nemeckými nacistami a nikto by si ani len v najhoršom sne nedokázal predstaviť, čo tieto zvláštne výrazy v skutočnosti vyjadrujú. Adolf Hitler - jeden z najznámejších politikov, rétorov a vojnových stratégov, ktorý naveky poznačil dejiny 20. storočia, raz vyhlásil Zväčši klamstvo, zjednoduš ho, stále ho opakuj a nakoniec tomu uveria.. Je až neuveriteľne zarážajúce ako sa tieto výroky naplnili. Adolf Hitler si zakladal vlastné elitné školy, v ktorých boli klamstvá o židoch predmetom vyučovania. Z týchto škôl neskôr vychádzali najväčší masoví vrahovia v dejinách ľudstva, ktorí boli dosadzovaní na významné vedúce pozície v koncentračných a likvidačných táboroch. Zaujímavé však je, že po skončení vojny a v priebehu norimberského procesu po roku 1945 títo Hitlerovi stúpenci najčastejšie opakovali: Bola vojna, každý to robil... alebo Bol to vodcov rozkaz. Takéto myslenie člena nacistickej ideológie je podrobne opísané v autobiografických zápisoch SS- Obersturmbannfuhrera Rudolfa Hossa, ktorý vo svojom diele nevedomky naznačil, že jeho myslenie a bytie závisí 3

4 od existencie führera, teda Adolfa Hitlera. Neuveriteľná naivita nacisticky ladeného obyvateľstva a oddanosť vtedajšej nemeckej ríši podnietila túto masovú likvidáciu na priemyselnej úrovni a navždy poznačila naše svetové dejiny. Milióny ľudí prišlo týmto krutým zvláštnym zaobchádzaním o život, nehovoriac o tom, koľko ľudí zahynulo na frontoch. Tisíce transportov z rôznych kútov Európy prevážajúcich živý ľudský tovar smerovalo do rôznych pracovných lágrov či likvidačných táborov. Väčšinu ľudí od naloženia do dobytčieho vagóna už nikdy nikto nevidel. Istá skupina židovských otrokov slúžila nemeckej ríši ako pracovná sila. Umierali na totálne vyčerpanie, podvýživu, choroby, tyraniu či na to, že sa až príliš najedli. Tá druhá skupina, tzv. nepotrebná alebo prebytočná sila, ako napríklad seniori, deti, matky, mladí či slabí ľudia, boli usmrtení výfukovými plynmi alebo cyklónom B pôvodne vyrobeným pre likvidáciu hlodavcov. Po tomto smrtiacom akte boli následne spopolnení v špeciálne navrhnutých krematóriách. Po trpkom ponižovaní, trápení a tyranii išli nakoniec dobrovoľne na jatky do plynových komôr. V okolí najväčšieho vyhladzovacieho areálu Osvienčim- Brezinka (Auschwitz-Birkenau) dnes leží popol miliónov obetí, ktoré kruto doplatili na ľudskú nenávisť a túžbu po moci. 4

5 2 Metodika práce Pri skúmaní židovskej problematiky sme využívali predovšetkým odbornú literatúru, historické dokumenty, výpovede žijúcich svedkov, kroniky z vojnového a medzivojnového obdobia, autobiografie či staré fotografické záznamy židovských rodín. Využili sme možnosť návštevy prešovského archívu, kde nám ponúkli konkrétne spisy a dokumenty z rokov Tieto historické záznamy obsahujú podrobné informácie o arizácii židovských nehnuteľností, podnikov, statkov, pôdy a pod. Vďaka týmto materiálom sme lepšie pochopili vtedajšiu neľútostnú byrokratickú dobu, kedy písomná žiadosť židovského občana nemala žiadnu hodnotu. K dispozícii sme mali tiež kroniku mesta Prešov a kroniku obce Drienov (okres Prešov), kde v minulosti žilo niekoľko židovských rodín. Kroniky však obsahovali informácie o hospodárskej situácii, voľbách, meteorologických rekordoch a informovali nás predovšetkým o všeobecnom stave mesta/ obce. Obe kroniky obsahovali len stručné informácie o deportáciách a habaní majetku, no na rozdiel od prešovskej kroniky obsahovala kronika obce Drienov veľmi silné antisemitské a nacistické prvky. Po hlbšom pátraní sme sa dopracovali k tomu, že situáciu obce v rokoch zaznamenal istý pán Jozef Vrábeľ, pôvodne učiteľ, ktorý sa neskôr stal členom HSĽS a vodcom Hlinkovej mládeže. Kroniku obohatil o rôzne výroky na obranu slovenského národa na chválu nemeckého národa, no tiež sa pomerne negatívne vyjadril na adresu židovskej a maďarskej menšiny, ktorá podľa jeho názoru ničila a ohrozovala základy slovenského národu. Kontaktovali sme, samozrejme, aj Židovskú náboženskú obec Prešov, kde nám taktiež ochotne poskytli informácie o udalostiach z čias druhej svetovej vojny. Pani Mihoková bola veľmi ochotná s nami participovať na tomto projekte a ponúkla nám odbornú a autobiografickú literatúru, kde boli zaznamenané svedecké výpovede o osudoch židovských občanov z Prešova. Taktiež nám podrobne opísala priebeh prvej vlny deportácií židov z Prešova a z jeho blízkeho okolia a opísala nám aj trpké osudy obetí tejto masovej genocídy, ktorá zasiahla aj Východné Slovensko. Pri štúdiu židovskej problematiky v medzivojnovom a vojnovom období sme tiež použili aj odbornú literatúru a autobiografické záznamy väzňov, ktorým sa podarilo prežiť. V diele Svědkové z továrny na smrt je podrobne opísané konečné riešenie židovskej otázky 5

6 s presným časovým usporiadaním. Ide o kombináciu svedectiev bývalých väzňov z rôznych táborov ako Dachau, Treblinka, Majdanek, Bergen-Bellsen, Mauthausen či Osvienčim I. a II. zvaný tiež Brezinka (Birkenau). Títo svedkovia konkrétne opisujú neľútostné masové vraždenie mužov, žien a detí, ktorého sa nedobrovoľne dopúšťali. Bývalý člen zvláštneho komanda (sonderkomana) Shlomo Venezia poskytol svedectvo pre knihu V pekle plynových komor a veľmi otvorene diskutoval o svojej zvláštnej práci. Rudolf Vrba vlastným menom Walter Rosenberg taktiež prispel svedectvom vo svojom vlastnom autobiografickom románe Utekl jsem z Osviětimi. Spoločne so svojím priateľom Alfredom Wetzlerom unikol z tábora smrti a ako jediný napísal správu o vraždách v Osvienčime na ochranu jedného milióna maďarských Židov pred deportáciami. V diele Přežil jsem peklo autor Zoltan Zinn Collis opísal svoju časť života v pracovnom tábore Bergen Belsen, kde bol z rodného Slovenska násilne deportovaný spoločne so svojou rodinou aj napriek tomu, že nebol židovského vierovyznania. Preštudovali sme aj pohľad zo strany vrahov. Zaujímalo nás predovšetkým ich zmýšľanie a vnímanie tejto rasovej očisty. SS-Obersturmbanführer Rudolf Höss vo svojej autobiografii Velitelem v Osvětimi z edície Stíny úprimne vyjadril svoj nacistický názor k židom. Považoval ich za nižšiu rasu, ktorá musí pre blaho nemeckého národa bezpodmienečne opustiť tento svet. Výnimkou pre nás nebola ani kniha samotného Adolfa Hitlera Môj boj (Mein kampf), ktorej pôvodný názov znel Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. K dispozícii však bola len upravená verzia tejto knihy a to konkrétne Mein Kampf očima historiků, v ktorej skupina historikov interpretuje Hitlerovu politiku a jeho apatiu voči židovskému národu. Preštudovali sme aj množstvo inej literatúry s vojnovou tematikou a všetky diela sú uvedené v bibliografii. Súčasťou tejto práce je, samozrejme, aj náš výskum, ktorý však nespočíval v dotazníku ani v ankete, ale v rozhovoroch so žijúcimi svedkami z Prešova a jeho okolia. Množstvo ľudí bolo ochotných viesť s nami diskusiu a pomohli nám lepšie vnímať situáciu tejto príšernej doby. Stretli sme sa s rôznymi osudmi a len málo z nich malo šťastný koniec. Druhá svetová vojna poznačila každého, kto bol jej súčasťou. Mnoho ľudí už dnes nie je medzi nami a práve my, dnešná generácia, sme tu na to, aby sme ďalej šírili tieto trpké svedectvá a už nikdy nedovolili, aby sa tieto hrôzostrašné udalosti zopakovali. 6

7 3 Ciele práce Na svete žije cca 6 miliárd ľudí a z toho približne 500 miliónov obyvateľov žije v Európe. Ak sa zamyslíme nad úrovňou európskeho ľudu, je pravdepodobné, že približne štvrtina európskeho obyvateľstva nepozná svoje dejiny. Nedostatočná informovanosť mládeže o hrôzach a katastrofických následkoch vojen už mnohokrát v dejinách spôsobila medzinárodné konflikty ničivého dopadu. Výnimkou nie je ani dnešná generácia. Dostávame sa do fázy, kedy stará generácia postupne vymiera a tým zaniká rešpekt voči udalostiam druhej svetovej vojny. Aktuálna politická situácia vníma zľahčene tieto nie tak dávne dejiny a opäť vznikajú skupiny radikálnych extrémistov. V Nemecku či Rakúsku, Maďarsku, ale aj na Slovensku si títo extrémisti postupne získavajú čoraz väčšiu náklonnosť mladých ľudí. Našťastie ani jedna z týchto skupín nie je ešte pri moci, ak by k tomu však v dnešnej dobe opäť došlo, malo by to katastrofické následky. Našou hlavnou prioritou je predovšetkým zvýšenie informovanosti o dejinách 20. storočia u adolescentov a detí v školskom veku, ktoré sú dostatočne vyspelé na to, aby pochopili vlastné dejiny. Touto prácou chceme u mladých ľudí vzbudiť záujem o osudy ich predkov a chceme v nich obnoviť rešpekt pred vzájomnou nenávisťou či úctu voči iným národom a etnickým skupinám. V práci vyzdvihujeme hlavne trpké následky vojny a svedectvá ešte zatiaľ žijúcich obyvateľov, ktorí boli v minulosti účastníkmi tohto svetového konfliktu. Sme presvedčení, že tieto svedectvá by mohli v mládeži vzbudiť pocit zodpovednosti za svoje skutky a činy. Suché a komplikované učivo o druhej svetovej vojne si dnes ľudia môžu nájsť na internete či v literatúre, ale jednoducho, stručne a zaujímavo zhrnutá táto temná etapa ľudstva je práve v našej práci. Prostredníctvom tejto práce navrhujeme aj našim pedagógom určitú pomoc pri informovaní školskej mládeže o týchto dejinách. Táto práca však nemusí byť len predmetom vyučovania na dejepise. Keďže v nej poukazujeme aj na mravné hodnoty ľudstva, je vhodná aj pri výučbe iných humanitných predmetov. V súčasnosti na Slovensku prevláda nevraživosť voči našim rómskym spoluobčanom. Istá nemenovaná extrémistická strana propaguje nekompromisné radikálne riešenia rómskej otázky. Ak ich dnešná mládež v tejto ideológii podporí a nenájde iné riešenie, ktoré by prinieslo uspokojenie obom stranám, je veľmi pravdepodobné, že v budúcnosti môžeme opäť očakávať svetový konflikt 7

8 4 Konferencia vo Wansee Začiatok genocídy 20. január 1942 sa často chápe ako podnet na vykynoženie niekoľko miliónov Židov, nie je to však úplne tak. Toto masové vyhladzovanie bolo naplánované už dávno pred tým, napriek tomu táto porada štátnych tajomníkov (Wanseekonferenz) je kľúčovým dokumentom doby. Domáci pán vo vile na Am Grossen Wansee v Berlíne Reinhard Heydrich šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti (Reichssicherheitshauptamt RSHA) si k sebe pozval trinásť vysokých úradníkov a členov exekutívy nacistického Nemecka. Predmetom diskusie boli abstraktné teórie o vyhladení 11 miliónov Židov. Prítomní však nepoužívali výrazy ako zabiť či poslať do plynu, ale svoje teórie ukryli do rôznych pojmov ako vysídlenie, konečné riešenie, zvláštne zaobchádzanie, evakuácia atď. Každopádne každý vieme, čo tieto zvláštne výrazy v skutočnosti predstavovali. Páni na konferencii diskutovali a zhodnocovali tie najlepšie metódy na legálne očistenie Nemeckej ríše od Židov a iných nepotrebných občanov, avšak tento proces už dávno prebiehal. Koncom októbra 1941 bolo v blízkosti Belehradu postrieľaných tisíce srbských Židov a Rómov. Účastníci tejto masovej popravy však prišli na to, že je to veľmi zdĺhavé a keď chceli v krátkom čase odstrániť zo sveta 11 miliónov ľudských životov, potrebovali rýchlejší a ekonomicky výhodnejší spôsob. V decembri 1941 boli preto uvedené do prevádzky tzv. plynové autá. Počas krátkej jazdy v nich bolo možné zavraždiť cca 60 ľudí. Smrť v týchto autách bola zdĺhavá a plná utrpenia, s touto novou metódou však boli nacistický vrahovia spokojní, no stále to nestačilo na realizáciu masovej genocídy. Preto od septembra 1941 sa začali v koncentračnom tábore Osvienčim testovať efektívnejšie metódy. Predmetom vraždenia sa stal cyklón B, ktorý sa ľahko uvoľňoval z diatomovej väzby a tým dokázal v jednej miestnosti zabiť niekoľko stoviek ľudí a neohrozil pritom vrahov. Týmto objavom sa v roku 1941 začala prvá vlna deportácií. Premávali deportačné vlaky, pôvodne určené pre dobytok, ktorých cieľom boli najprv getá v Lodži a Rige, potom Terezín a ďalšie tranzitné stanice pred tábormi smrti na Východe. Vysokí nacistickí predstavitelia na konferencii v Berlíne úspešne vyriešili problém s metódou efektívneho vyvražďovania, ale hneď na to natrafili na ďalší. Hitlerova Nemecká ríša bola domovom rôznych etnických skupín a často dochádzalo k zmiešaným manželstvám, otázkou teda bolo, kto je Žid a kto je Nemec. Rozhodovalo sa o živote 8

9 a smrti desaťtisícov ľudí v Nemeckej ríši a státisícov v Európe. Prítomní zamýšľali zahrnúť do konečného riešenia aj ľudí, ktorých do tej doby chránilo zmiešané manželstvo, rovnako ako aj ich potomkov. Reinhard Heydrich navrhol priradiť miešancov 1. stupňa zásadne k Židom, zatiaľ čo miešancov 2. stupňa by vo všeobecnosti platili za Nemcov. Mimoriadne zásluhy v prípade miešancov 2. stupňa mali ľudia, ktorí pristúpili na dobrovoľnú sterilizáciu, ktorú pôvodne žiadal aj SS-Gruppenführer H. G. Hofmann z Rasového a osídľovacieho úradu (Rasse-und Siedlungshauptamt). To im zaistilo zrovnoprávnenie u Nemcov, tí, ktorí na to nepristúpili, boli naďalej rasovo diskriminovaní, ale stále chránení pred istou smrťou v plynových komorách. Naopak miešanci 1. stupňa nemali žiadne výhody a bolo treba s nimi zaobchádzať ako so Židmi, t. j. deportovať a zavraždiť. Teórie o tom, kto patril k miešancom 1. stupňa a kto naopak k miešancom druhého stupňa, sú rôzne. Podľa tej našej boli miešanci 1. stupňa potomkovia zo zmiešaného manželstva židovského a nemeckého občana, zatiaľ čo miešanci 2. stupňa boli potomkovia už zmiešaných rodičov Nemcov so židovskými predkami. Páni na stretnutí vo Wansee dopodrobna prebrali a naplánovali osudy miliónov obetí. Diskutovali o efektívnom vraždení, nútenej sterilizácii, deportáciách a o všetkom, čo súviselo s rasovým očistením Nemeckej ríše na podnet Adolfa Hitlera a Heinricha Himmlera. Úspešne sa postarali o to, aby vyše 6 miliónov ľudí opustilo tento svet. Záhadou však bol rok 1947 a vojenský súd v Norimbergu. Účastníkov konferencie, ktorým sa nepodarilo utiecť a boli zatknutí, vypočúval pruský úradník Žid, ktorý včas emigroval Robert Kempner. Erich Neumann, ktorý na konferencii zastupoval Plánovací úrad, poprel svoju účasť na tomto stretnutí. Jeho kolega Gerhard Klopfer zo straníckej centrály zasa tvrdil, že reč bola údajne o vysídlení. Zrazu nikto netušil o smrti miliónov ľudí, každý mal zrazu čisté ruky a odvolávali sa na svojho vtedy tak obdivovaného führera Adolfa Hitlera. Spravodlivosť však zabezpečila rovnako krutý trest aj pre organizátorov tejto masovej genocídy. Toľká irónia, veľkí predstavitelia Nemeckej ríše, ktorí sa považovali za čistú rasu, sa dočkali rovnakého poníženia ako ich obete, ktoré jedným stretnutím odsúdili na krutú popravu. 9

10 5 Vyradenie Židov zo spoločnosti V apríli 1933, len dva mesiace po uchopení moci Hitlerom, sa v Nemecku začali realizovať rázne kroky na očistenie germánskej rasy od Židov. Hitlerovi záležalo na tom, aby centrum jeho veľkej Nemeckej ríše bolo očistené ako prvé, no samozrejme s touto absurdnou myšlienkou plánoval oboznámiť aj iné krajiny, ktoré neskôr pripojil k ríši. Táto masová genocída však mala chronologický postup a každým dňom sa stupňovala. Aj keď Židia boli diskriminovaní už dávno predtým, skutočný teror predstavoval až rok 1935, kedy boli uzákonené tzv. Norimberské zákony. Tie boli zlé sami o sebe, no tvorili len základ ďalšej židovskej diskriminácie. Nové a nové predpisy, každodenne meniace sa zákony čoraz viac obmedzovali práva židovskej menšiny. Od marca 1936 prestali mnohodetné rodiny dostávať prídavky na deti. Od októbra toho istého roku zákon zakázal židovským učiteľom doučovať nežidovských žiakov. V septembri 1937 nesmeli nemocenské poisťovne uzavrieť zmluvy so židovskými lekármi, ktorí hneď na to v júli dostali zákaz vykonávania lekárskej praxe. A takto sa nenávisť k židom čoraz viac stupňovala. Táto rasová diskriminácia im viditeľne zhoršila existenčné podmienky. Množstvo ľudí prišlo o prácu, o možnosť študovať či o sebavedomie. Každodenná tyrania ich stretávala na každom kroku, napríklad pri príchode do obce sa inštalovali tabule s nápismi Židia nežiaduci alebo na lavičkách v parku viselo upozornenie len pre árijcov, platiť začal aj zákaz návštevy mestských kúpeľov atď. Tento výrazný antisemitizmus na politickej úrovni časom prerástol až do primitívnych foriem diskriminácie a fyzického násilia. Výsledkom toho bol protižidovský pogrom tzv. Krištáľová noc (Kristallnacht), ktorá sa odohrala v noci z 9. na 10. novembra v Nemecku, Rakúsku a niektorých častiach okolitých krajín, ktoré boli obývané nacistickými Nemcami. Zámienkou na vyvolanie tohto konfliktu bol atentát Žida Hersela Grynszapa, ktorý v študoval v Paríži a o hrôzach dejúcich sa v Nemecku sa dozvedel z listov od svojej sestry. Ten to neuveriteľné poníženie svojho národu psychicky nezvládol a postrelil nemeckého veľvyslanca v Paríži Ernesta vom Ratha. Nacisti tento útok, samozrejme, využili vo svoj prospech a nazvali ho židovským sprisahaním a to dalo prívržencom NSDAP voľnú ruku v legálnom zabíjaní a ničení židovského majetku. Následky tejto udalosti boli katastrofálne. Bolo zavraždených cca 91 Židov, no odhad židovských obetí po pripočítaní samovrážd a smrteľných zranení predstavoval vyše 400 mŕtvych. Zničených bolo aj okolo 7000 židovských obchodov a zhoreli takmer všetky synagógy. Začalo sa s hromadnými 10

11 deportáciami do koncentračných táborov. To v Židoch vyvolalo podozrenie, niektorí už neverili, že bude raz lepšie a preto včas emigrovali do zahraničia. Mnohým im zachránilo životy. 5.1 Spoločenská diskriminácia Prešovských Židov Pojem antisemitizmus a židovská diskriminácia spojená s ním nebola cudzia ani slovenským občanom a úradníkom. Napriek tomu však táto rasová diskriminácia u nás nebola tak primitívna ako v nacistickom Nemecku. Nemci brali židovskú menšinu ako hmyz, ktorý ohrozuje čistotu ich národu, a preto musí byť rýchlo zlikvidovaný, zatiaľ čo Slováci považovali Židov za prebytočných občanov, ktorí kradli ľuďom prácu. No pod tým kradnutím myslel náš národ konkrétne závisť voči Židom. Mnoho Židov z Prešova a z jeho okolia vlastnili rôzne statky, podniky, kancelárie, nehnuteľnosti a pod. To, bohužiaľ, niektorým občanom nášho štátu prekážalo. Pred druhou svetovou vojnou nebola židovská diskriminácia tak rozšírená ako počas vojny. Židia na našom území žili v mieri s ostatnými občanmi, no narastajúcou mocou Hitlera a jeho NSDAP sa zmenil aj prístup k Židom na Slovensku. Medzičasom sa na čelo slovenskej politiky dostáva HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) a v rámci tejto strany bol zriadený polovojenský poriadkový zbor známy ako Hlinkova garda (HG). Prvé jednotky tejto gardy vznikli v roku 1938 a to predovšetkým v Bartislave, Trnave, Nitre a inde. Vznikali bez povolenia a ich činnosť bola ilegálna. Členovia Hlinkovej gardy pôsobili aj na východnom Slovensku. Na niektorých miestach sa realizovali aj rôzne stretnutia na výučbu budúcich gardistov (Hlinkova mládež). Prívrženci HSĽS a členovia HG úzko spolupracovali s nacistickým Nemeckém. Odsuzovali Židov, Rómov, Maďarov, Čechov, demokraticky zmýšľajúcich občanov a partizánov a boli predovšetkým katolícky založení aj keď ich skutky boli presným opakom toho, čo katolícka viera káže. Ich prácou bolo udávať Židov, ktorí ešte stále konajú proti norimberským zákonom. Neskôr boli práve oni hlavní organizátori transportov do zberných táborov. Židia v Prešove to nemali jednoduché, rovnako ako ostatní Židia v Európe. Stačilo, ak mal o niečo viac kráv ako sused a majetok mu bol okamžite odobratý. Židia nemali právo vlastniť fotoaparáty, bicykle, mali obmedzené cestovanie, zákaz vychádzok a najväčším ponížením pre nich bolo nosiť Dávidovu hviezdu. Ten, kto vlastnil akýkoľvek majetok, mohol v blízkej budúcnosti očakávať razie. Doba bola krutá, židovský národ ponižovaný a odsudzovaný 11

12 spoločnosťou. Deti študujúce a bývajúce v Prešove boli vyhodené a aby to nestačilo, o pár dní na to boli deportované so svojimi rodičmi. Lekári, právnici či úradníci dostali zákaz vykonávania praxe. Mnohé ich kancelárie či obchody boli v Prešove likvidované. Množstvo Židov posielalo žiadosti o pozastavení likvidácie na prešovské úrady, s ponížením prosili o počkanie a zrušenie nariadenia, neúspešne. Takmer žiadnej žiadosti naši úradníci nevyhoveli, vraj nemohli. Pri štúdiu týchto archívnych záznamov sme natrafili aj na bežné banálne veci, ako napríklad vlastnenie fotoaparátu. V tom lepšom prípade im to bolo automaticky odobrané, v tom horšom sa objavili vo väzení. Stretávali sme sa aj so žiadosťami na povolenie cestovania mimo mesta/obce. Istá, pravdepodobne už dávno zosnulá pani vo svojej žiadosti uviedla, že zo zdravotných dôvodov potrebuje cestovať do Prešova k lekárovi, jej žiadosť, samozrejme, zamietli. Židia žiadali aj o to, aby nemuseli nosiť židovskú hviezdu, preukazovali svoj pôvod, ale bohužiaľ neúspešne. Naša spoločnosť ich dobrovoľne odsúdila k tejto ponižujúcej existencii bez majetku, peňazí a práce. Vtedajší prezident nášho satelitného štátu Jozef Tiso má tiež zásluhu na diskriminácii slovenských židov. A však pravdou je aj to, že im dal šancu zachrániť sa prekrstením na katolícku vieru, čo však, samozrejme, nebolo zadarmo. Množstvo židovských rodín túto ponuku okamžite využilo a prešli na katolícku vieru. V archíve mesta Prešov sme našli množstvo dokumentov, ktoré obsahovali informácie práve o tomto procese. Preštudovali sme vyše 100 dokumentov a väčšina z nich boli žiadosti o prekrstenie. Pri rozhovore s redaktorkou Drienovského občasníka sme sa dozvedeli, že istá židovská rodina v Drienove sa vraj tiež vďaka tejto možnosti zachránila a následne emigrovali do Košíc. Množstvo ľudí židovskej národnosti žijúcich na Slovensku túto možnosť využilo a to ich aspoň ochránilo pred prvou vlnou deportácií. No aj tak ich to neochránilo pred diskrimináciou spoločnosti, ktorá ich pôvod veľmi dobre poznala. Aj to ich nútilo odísť z domáceho prostredia, aby jednoducho zabudli na všetky tie hrôzy, ktorých sa spoločnosť voči nim dopúšťala. Mnohí z nich po skončení vojny sa už nedokázali priznať k svojmu pôvodnému vierovyznaniu a to buď zo strachu alebo odporu voči svojej viere. Nacistické Nemecko chcelo vymazať zo sveta akékoľvek prvky židovskej kultúry, našťastie sa mu to nepodarilo, pretože vo svete, ale aj na Slovensku ešte stále existuje židovská menšina, ktorá sa len ticho utiahla do svojho sveta. 12

13 6 Vyvrcholenie antisemitizmu a prechod k deportáciám Nenávisť voči Židom neustále rástla a naberala na intenzite. Nezmyselné zákony, ktoré sa menili každý týždeň, čoraz viac obmedzovali židovskú existenciu. Deportácie a vyhladenie Židov, mali nacistickí predstavitelia naplánované už dávno pred vojnou, ale potrebovali na to dobre premyslenú stratégiu, aby Židia dobrovoľne pristúpili na svoju eutanáziu a nekládli pri tom odpor. Ich vyradenie zo spoločnosti bol len jeden z postupov Nemeckej ríše pri ich vyhladzovaní. Likvidovanie podnikov, hromadné zabavovanie majetku, vyhodenie z práce či školy malo Židom nepríjemne skomplikovať životy. Tento očakávaný efekt sa, samozrejme, v relatívne krátkej dobe viditeľne prejavil. Židovskí občania si postupne nemali za čo poriadne kúpiť jedlo či lieky a chytali sa akejkoľvek možnosti na záchranu. Takáto možnosť sa im v blízkej budúcnosti naskytla a išlo konkrétne o vysťahovanie do pracovných táborov, kde budú pracovať a spokojne si nažívať so svojimi príbuznými. Mnohí tejto predstave naivne verili a pod nátlakom sladkých sľubov sa dobrovoľne evidovali do zoznamu Židov, ktorí v krátkej dobe budú evakuovaní a to nacistom zjednodušilo celý tento likvidačný proces. Nie každý však týmto sľubom uveril a našli sa ľudia, ktorí sa zúfalo snažili vyhnúť deportáciám. Prvý slovenský transport židov odišiel z Popradu, a to konkrétne dňa 25. marca 1942 cca 20 minút po dvadsiatej hodine. Deportačné vlaky smerovali do vyhladzovacieho táboru Osvienčim a smerovalo tam vyše 1000 židovských žien a dievčat. Takmer žiadna z nich holokaust neprežila. Prvý transport z Prešova bol zorganizovaný toho istého roku. Vlak bol naložený stovkami dievčat a žien z Prešova a z okolitých miest a dedín. Smeroval do zberného táboru v Poprade, odkiaľ boli následne deportované do rôznych likvidačných a pracovných táborov. Ani jedna osoba tento transport neprežila. Vlak odchádzal z malej stanice v Prešove a na túto hroznú udalosť tam ostala už len jediná spomienka - pamätník. Tieto ženy a dievčatá celý čas verili, že idú pracovať. Niektorým z nich sa táto predstava splnila a išli vykonávať fyzicky náročnú prácu, ktorá ich pripravila o život. Iné z nich boli ušetrené od trápenia a boli usmrtené v plynových komorách vyhladzovacieho táboru Osvienčim- Brezinka. V roku 1940 bolo v Prešove 24-tisíc obyvateľov, Židov bolo Po deportáciách bol počet Prešovčanov 20-tisíc. Holokaust prežilo 816 prešovských Židov. Od marca

14 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 58 transportov a bolo deportovaných osôb (2/3 židovského obyveteľstva). Rudolf Vrba vo svojom románe Utekl jsem z Osvětimi podrobne opisuje priebeh celej cesty vlakom zo Slovenska do Poľska. Podmienky vo vagóne pre dobytok boli príšerné. Ak mali cestujúci šťastie, dostali aspoň vedro vody a jedno prázdne vedro, ktoré malo funkciu toalety. Počas letných horúcich dní ľudia umierali na dehydrovanie a absolútne vyčerpanie. V zime to bol presný opak, následkom smrti bolo podchladenie. Cestujúci si so sebou brali väčšinou trvanlivé potraviny a ak im pred cestou nezhabali batožinu, mali k dispozícii aspoň jedlo, ale stále im chýbala voda. Navyše transport tohoto druhu bol zdĺhavý a plný utrpenia, keďže vlak smrti musel dávať prednosť vojenským transportom smerujúcim na front. Do jedného vagónu dokázali vojaci natlačiť aj 100 ľudí a každý z nich sa tlačil k malému oknu, aby sa aspoň trochu nadýchli čerstvého vzduchu. Pri každej zastávke vypadlo z jedného transportu aj 30 mŕtvych. Avšak v niektorých prípadoch takéto zastávky neboli možné, a preto ľudia cestovali v spoločnosti rozkladajúcich sa tiel bez prestávky do táborov smrti. Ak chcel niekto použiť toaletu, spolucestujúci sa diskrétne odvrátili, aby zachovali aspoň štipku civilizácie v týchto katastrofálnych podmienkach. Rudolf Vrba sa tiež vo svojej knihe vyjadril aj o sľuboch vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisu. Prezident prehlásil, že mladé židovské páry, ktoré sa zasnúbia alebo vstúpia do manželstva, nebudú v táboroch rozdelení a ostanú spolu. Množstvo mladých ľudí sa s nádejou hrnuli do manželstva a verili, že na novom mieste budú spolu spokojne žiť. Opak bol však pravdou a takmer nikto z nich už svojho partnera po príchode do tábora nevidel. Faktom je aj to, že náš štát platil Nemeckej ríši 500 mariek za každú deportovanú osobu, tzv. osídľovací poplatok. Tieto deportácie boli posledným krokom k masovej likvidácii. Nikto si ani len nedokázal predstaviť, že môže byť ešte horšie. Každý mal v srdci ešte akú takú nádej, že po príchode do cieľa ich čaká teplá strava, posteľ a práca. Nikto si nedokázal ani len v najhoršom sne predstaviť, že na konci cesty ich čaká istá smrť v plynových komorách. 14

15 7 Priemyselné vyvražďovanie Ako už bolo vo vyššie uvedených kapitolách spomenuté, nacistická Nemecká ríša chcela vyhladiť zo sveta niekoľko miliónov ľudí židovského a rómskeho pôvodu. Celý tento proces vyhladzovania však prechádzal mnohými zdokonaľovacími zmenami, až bol nakoniec vyvinutý jedinečný systém zabíjania, ktorý za krátky čas dokázal pripraviť o život stovky či tisícky ľudí. Na realizáciu tohto zabíjania bol vytvorený najväčší komplex vyhladzovacích táborov v Poľsku Osvienčim I. a II. (Brezinka). Tento komplex mal presne rozdelené komandá s rôznym zameraním, ako napríklad Kanada- skupina otrokov na triedenie osobných vecí usmrtených Židov, Buna- komando pre výstavbu iných budov a pre ťažkú prácu alebo Sonderkommando komando na odpratávanie a spracovávanie biologických pozostatkov zavraždených Židov. Práve členovia Sonderkommanda mali tú najstrašnejšiu prácu zo všetkých. K dispozícii mali rôzne výhody ako vyššie dávky jedla, ale stále to nebolo dostatočné hodnotenie za prácu, ktorú museli vykonávať. Členovia tejto skupiny boli každé tri mesiace popravení a nahradení inými a to z dôvodu absolútneho utajenia a diskrétnosti. Niektorým z nich sa však podarilo prežiť a svoje svedectvá uverejnili a pospájali do jedného celku v knihe Svědkové z továrny na smrt. V tomto diele je detailne opísaný proces zabíjania miliónov Židov. Toto vyhladzovanie malo presný postup a bolo dokonale naplánované, aby sa predstavitelia nacizmu vyhli odporu, ktorý by im skomplikoval prácu. Židia po príchode na rampu a po vystúpení z vagóna dostali od nemeckých veliteľov pokyn na zoradenie sa. Mnohí z deportovaných boli vystrašení zo zmesi štekotu psov, kriku nemeckých dôstojníkov, nariekania spolucestujúcich a rôznych iných zvukov a nevedeli, čo majú v tom chaose robiť. Tí, ktorí sa nepodriadili povelom nacistických vrahov, sa stali obeťou bitky alebo boli priamo zastrelení. Pri takom nátlaku ľudia pochopili, že nariekanie im nepomôže, a preto sa radšej podriadili. Z tohto privezeného ľudského tovaru si následne nacisti vyberali a triedili osoby, ktoré pôjdu do plynu a ktoré pôjdu pracovať. Na prácu si, samozrejme, vyberali zdravých a dobre stavaných mužov, ale aj ženy. No z tisícového transportu išlo na prácu len veľmi malý počet osôb. Týmto procesom oddelili od seba mnohé rodiny. Mnohým ženám vzali synov, dcéry či manželov, mnohým deťom vzali rodičov a iných príbuzných, no nikto nemohol namietať, lebo pri odpore ich čakala okamžitá smrť (tá ich však čakala tak či tak, len o tom ešte netušili). Po tomto 15

16 castingu sa nakoniec museli dostaviť na jednotlivé miesta. Otroci, ktorí dostali šancu pracovať, išli na oddelenie, kde ich kolegovia pripravili na prácu. Na zápästie im vytetovali poradové číslo, oholili im hlavu a pridelili väzenské oblečenie. Následne boli dosadzovaní na pracovné miesta ako náhrada za predchádzajúcich väzňov, ktorí v tábore zahynuli. Zvyšok sa musel vydať iným smerom a to konkrétne do druhej časti tábora- Osvienčim Brezinka, kde na nich čakali plynové komory, tzv. sprchy a krematórium. Ak vystihli správne obdobie, tak nemocní a starí ľudia boli do priestorov smrti odvezení nákladným autom, všetci ostatní museli kráčať pešo pozdĺž tábora a pred nimi išla sanitka, ktorá u mnohých vyvolávala pocit bezpečia. V skutočnosti však táto sanitka prevážala smrteľnú kryštalickú zmes cyklón B, ktorá bola prostriedkom vraždenia. Nemeckí dôstojníci po niekoľkých transportoch zistili, že ak sa k ľuďom budú správať milo a nebudú používať fyzické násilie, tak obete nebudú klásť odpor a dobrovoľne pristúpia na jatky. Na konci cesty im preto sľubovali očistnú kúru, teplé jedlo a stretnutie sa s rodinami. Obete nakoniec kráčali po schodoch smerom do šatní a ich tváre osvecoval len oheň z komínov krematórií. Nikoho z nich by ani v zlom sne nenapadlo, že ten komín je jediná cesta von. Ženy, muži aj deti sa museli následne vyzliecť a svoje osobné veci zavesiť na príslušný háčik s poradovým číslom, ktorý mal samozrejme vzbudiť u ľudí pocit, že sa po svoje veci ešte vrátia. Potom boli nahnaní do rozľahlej miestnosti so sprchami. Mnohé z obetí to chceli mať už za sebou a rýchlo sa premiestnili k sprchám, avšak starším ľuďom vyzliekanie trvalo dlhšiu dobu, a preto niektorí na svoju smrť čakali aj 20 minút. Členovia sonderkommadna týchto ľudí posielali do plynových komôr a pri veľkých transportoch museli do jednej miestnosti natlačiť stovky osôb. Pri takomto tlaku iných tiel, mnohí (najmä tí pri stenách) umierali na udusenie ešte predtým, než nacisti pustili plyn. Ak boli už všetky osoby vyzlečené a pripravené na smrť, členovia sonderkommanda zavreli bezpečnostné dvere a už len čakali na vypustenie plynu. Na strope plynových komôr boli zabudované otvory, cez ktoré muži v plynových maskách bezpečne vsypávali kryštáliky smrtiaceho cyklónu B. Toto umieranie bolo zdĺhavé, kruté a plné utrpenia a bolesti. Kým sa krik a plač v plynových komorách utíšil, prešlo aj 12 minút. Potom sa spustilo odvetrávanie a dvere sa mohli otvoriť až po dvadsiatich minútach. Do komory najprv vstúpil doktor s plynovou maskou, ktorý skonštatoval smrť. Po vyvetraní plynu z miestnosti sa pustili do práce jednotky sonderkommanda, ktoré tieto mŕtvoly následne odpratávali a spaľovali v peciach krematória. Svedkovia z továrne na smrť vo svojich svedectvách opisovali hrôzostrašný pohľad na pyramídu mŕtvol. Každá z obetí sa chcela dostať čo najvyššie k stropu a vzájomne po sebe šliapali. Cyklón B im spôsoboval príšerné 16

17 kŕče, a preto boli ich telá po usmrtení pozapletané do rôznych neprirodzených polôh. Steny boli pokryté krvou, zvratkami močom alebo stolicou, pretože na každého pôsobil plyn inak. Jednotky vraždiaceho komanda museli následne tieto biologické stopy odstrániť, aby mohla byť plynová komora pripravená pre ďalší transport. Telá zavraždených osôb umiestnili v nových krematóriách do výťahu, ktorý ich odviezol k peciam. No ešte pred spopolnením bolo potrebné mŕtvoly zužitkovať. Zubári im trhali zlaté zuby a holiči strihali vlasy, ktoré sa dali použiť ako výplň do matracov a pod. Takto využité mŕtvoly boli pripravené na posledný proces a to spopolnenie. Nové pece dokázali spáliť aj niekoľko tiel v časovom intervale približne 20 minút. Telá nakladali na špeciálne vozíky, z ktorých špeciálnym náradím telo zosunuli do priamo do ohňa. Niekedy sa tieto vozíky tak rozpálili, že pokožka obetí sa často prilepila o kov, a práve preto si to žiadalo rýchlosť a obratnosť väzňov. Po spopolnení prišli na rad drviči kostí, ktorých úlohou bolo rozdrviť ľudské pozostatky na prach. Popol stoviek ľudí bol následne naložený na nákladné autá a vysypaný do rieky. Mnohokrát sa stalo, že členovia sonderkommanda vytiahli z hromady mŕtvol svoju matku, otca, manželku, deti alebo iných príbuzných. No táto príšerná práca z nich urobila len pracujúce stroje, ktoré stratili dušu a celý zmysel života. Najmä malé deti dokázali prežiť účinky plynu, nevedno z akého dôvodu. Aj napriek tomu museli byť zavraždené. Akoby samotná smrť nechcela týchto ľudí prijať. To však bolo nacistom jedno, príkaz znel jasne, odstrániť všetkých Židov a nepotrebných občanov zo sveta. Členov sonderkommanda, ktorým sa podarilo prežiť, to poznačilo na celý život. Niektorým sa opäť podarilo zaradiť sa do spoločnosti, ale číslo vytetované na zápästí im neustále pripomínalo tú strašnú prácu, ktorú v minulosti museli vykonávať. 17

18 8 Koniec masovej likvidácie Práve bitka pri Stalingrade 21. augusta 1942 až 2. februára 1943 ovplyvnila celý priebeh vojny. Tam sa situácia úplne zvrátila a to znamenalo komplikácie najmä pre nacistickú tretiu ríšu. Vojská ZSSR následne postupovali zo severu nižšie a postupne oslobodzovali jednotlivé miesta obsadené nacistami. No aj napriek tejto kritickej situácii príslušníci SS aj naďalej organizovali deportácie do vyhladzovacích táborov. V rokoch nastala druhá vlna deportácií a jednou krajinou, kde boli Židia ešte v početnej väčšine, bolo Maďarsko. Nacisti plánovali zlikvidovať maďarských Židov. Každý z nacistických pracovníkov v SS službách vedel, že koniec sa už blíži, no aj napriek tomu sa snažili splniť rozkaz a zlikvidovať čo najväčšie množstvo Židov, Rómov, homosexuálov a iných nepotrebných ľudí. Tesne pred blížiacou sa sovietskou armádou chceli esesáci zničiť všetky dôkazy o vraždách, ktoré sa v tábore Osvienčim diali. Nechceli byť pri vraždení pristihnutí ako v Majdanku, kde Sovieti našli ešte horiace ohne v krematóriách, a preto boli pred ich odchodom krematóriá a plynové komory vyhodené do vzduchu. Pôvodne mali v pláne zrovnať so zemou celý tábor, ale podarilo sa im zničiť len niektoré časti. 27. januára 1945 bol tábor oslobodený 322. streleckou divíziou. Vojaci našli v tábore už len 7600 ľudí, ktorým sa podarilo prežiť. Nacisti pred oslobodením tábora poslali viac než ľudí na nútené práce do ríše, väzňov, ktorí neboli schopní pochodu, začali urýchlene vraždiť. Členom tohoto pochodu bol aj bývalý člen sonderkommanda Shlomo Venezia. Ten musel prejsť s ďalšími väzňami pešo niekoľko kilometrov, až kým sa nedostali do Rakúska do pracovného tábora Mauthausen. Tí, ktorí cestu nezvládali, boli automaticky zastrelení. Tam sa stretli s britskou armádou, ktorá taktiež oslobodzovala obsadené územia nacistami. Vojaci po oslobodení týchto príšerných miest ostali zhrození pohľadom na umierajúcich väzňov, ktorí boli vychudnutí na kosť. Vojna sa pomaly blížila ku koncu. Deportácie sa zastavili 9. júla 1944 na žiadosť a na základe správy, ktorú podali Rudolf Vrba a Alfred Wetzler o hrôzach, ktoré sa v Osvienčime dejú. Zachránili tým Židov. 8. mája 1945 sa definitívne skončila vojna v Európe vďaka kapitulácii Nemecka. Hitler spáchal vo svojom stane v Berlíne samovraždu a s ním aj mnohí iní nacistickí vrahovia, ktorí vedeli, že ich čaká trest. Niektorým členom SS sa vďaka podplácaniu podarilo uniknúť pred trestom, ale tí ostatní boli odsúdení na Norimberskom 18

19 procese. Aj napriek tomu, že vojna bola ukončená, Židia boli naďalej vystavení diskriminácii. Po skončení vojny Židia nemali kam ísť. Tí, ktorým sa podarilo utiecť a začať odznova, mali šťastie, no tí, ktorí sa vracali z pracovných a koncentračných táborov, zistili, že už viac nie sú doma vítaní. Aj po tých všetkých hrôzach a ponižovaní, ktoré si v tábore prežili, zasiahla ich srdce ďalšia rana. Mnohí sa chceli vrátiť domov, nájsť svoju rodinu, zabudnúť na všetko a začať odznova. Ale po príchode do rodnej zeme sa dočkali len odmeranosti a pohŕdavých pohľadov spoluobčanov. Zistili, že ich domov a ich majetok vlastnili ľudia, ktorých poznali a o ktorých by to nikdy nepovedali. Osobné veci, ktoré zverili svojim priateľom s nádejou, že sa domov ešte vrátia, sa stali majetkom iných ľudí. Nikto nečakal, že sa ešte niekto zo Židov vráti, každý bol šťastný, že odišli. Bezhraničná závisť ľudstva bola len ďalšia rana do srdca. V Poľsku dokonca Židov naďalej vraždili nespokojní občania. To prinútilo Židov opustiť rodnú krajinu a vydať sa do sveta, nevedno kam. Boli zriadené rôzne tábory pre pomoc obetiam holokaustu, ale to bolo len dočasné riešenie. Preto Židia najčastejšie emigrovali do Ameriky, Palestíny či Jeruzalemu, kde sa ich zotročené duše opäť snažili nájsť pokoj a šťastie. Následky II. svetovej vojny boli katastrofálne. O život prišlo cca 60 miliónov obetí. V koncentračných táboroch prišlo o život vyše 6 miliónov ľudí (určite nie menej) nehovoriac o tom, koľko Židov a Rómov bolo zavraždených v zberných táboroch, v rôznych tranzitných zastávkach, vo vagónoch a celkovo počas celého priebehu tejto rasovej diskriminácie. Mnohé dediny a mestá na Slovensku mali niekoľko židovských rodín, dnes už po nich zostala len spomienka v kronikách a archívnych záznamoch. Je zarážajúce, že po skončení tejto likvidácie nikto nepodal Židom pomocnú ruku, keď ju najviac potrebovali, no najviac smutné na celej tejto udalosti je to, že kvôli jednej osobe sa im otočil chrbtom celý svet. 19

20 9 Antisemitizmus a rasová diskriminácia dnes Pojem anti-semitizmus je odvodený od slova Semita, čo znamená Arab, ale nepredstavuje to nenávisť voči semitským národom (kam patria aj Arabi), ale len voči Židom. Antisemitizmus sa dnes neprejavuje v takej miere ako sa prejavoval v prvej polovici 20. storočia, ale ešte stále sa v našej spoločnosti nachádza skupina ľudí, ktorá Židov nenávidí. Sami dobre poznáme, ako to funguje v škole medzi tínedžermi. Nadávky ako ty sprostý žiďák sú pre našu generáciu úplne bežných výrazom. Cestou zo školy si po sídliskách všímame rôzne graffity a nástenné maľby, ktoré v mnohých prípadoch majú práve tvar hákového kríža. Je ťažké posúdiť, či ide len o nechutný žart našich rovesníkov alebo o skutočný prejav antisemitizmu, no aj napriek tomu je to zarážajúce. Nanešťastie na Slovensku po II. svetovej vojne neostalo veľa židovských občanov a tí, ktorí dnes ticho žijú medzi nami, svoj pôvod nepriznajú, preto už nie je koho diskriminovať. Ale viditeľne narastá nenávisť voči Rómom a naopak. Aj keď to nie je prejav antisemitizmu, je to prejav rasovej nenávisti a diskriminácie a to vytvára alarmujúcu situáciu v našom štáte. Ako už každý vieme, na Slovensku žijeme s našimi rómskymi spoluobčanmi a bohužiaľ, nie každý z nich má prácu. Najmä na východnom Slovensku je tento stav na katastrofálnej úrovni. Množstvo rómskych rodín je odkázaných na sociálnu pomoc nášho štátu. Stavajú sa pre nich rôzne byty, investuje sa pre nich do vzdelania, na sociálne dávky a na prídavky na deti (to všetko samozrejme zo štátneho rozpočtu, teda z našich daní). Žiadny člen strednej vrstvy nikdy nebude mať k dispozícii takéto výhody a to vzbudzuje na opačnej strane pocit nespravodlivosti a ublíženia. Zakladajú sa rôzne extrémistické skupiny proti tzv. príživníkom a to nie len na Slovensku, ale aj v iných krajinách a to určite nie je správne riešenie. Tieto strany sa snažia svojimi aktivitami pritlačiť na vládu, aby s tým niečo robila a ak na ich podmienky nepristúpi, berú spravodlivosť do vlastných rúk. Rovnako to funguje aj na druhej strane. Rómovia sa búria v našom štáte, odvolávajú sa na teror a rasizmus z našej strany a to vyvoláva konflikt. Kriminalita a rozbroje medzi Rómami a ostatnými je dnes úplne bežnou skutočnosťou. Realitou je však aj to, že niektorí slovenskí občania prechovávajú apatiu aj voči maďarskej menšine a naopak. Tieto národnostné nezhody a rasová diskriminácia môžu časom prerásť do konfliktu ničivého charakteru. No to nie je jediný problém, ktorému svet musí čeliť. 20

21 Aktuálnym svetovým problémom sú nepokoje, ktoré vznikajú v arabských krajinách. Ku konfliktom dochádza práve z dôvodu náboženstva a opakuje sa nenávisť zo stredoveku medzi kresťanmi a moslimami o 11:43 došlo v egyptskom meste Alexandria k bombovému útoku na kresťanský kostol v tomto meste. Pri výbuchu zahynulo 7 osôb a vyše 24 ďalších utrpelo vážne zranenie. Útok sa odohral vtedy, keď veriaci vychádzali z kostola. Rozhnevaní veriaci sa po tomto útoku zhromaždili pred neďalekou mešitou a od zlosti na nej ničili dvere a okná. Médiá boli preplnené informáciami o tejto udalosti. Žeby šlo o začiatok ďalšieho svetového konfliktu? To nikto nevie posúdiť, ale jedno je isté, vzájomná rasová, náboženská a medzinárodná nenávisť neustále rastie a naplno sa prejavuje. Táto katastrofálna svetová situácia však ešte nie je úplne beznádejná. Ľudia by spolu dokázali pozitívne vychádzať, keby vedeli prijať a tolerovať svoje vzájomné etnické a rasové rozdiely. Našťastie členovia politiky na celom svete sa snažia túto problematiku udržať v norme, ale ak sa aj v politike prejaví a uplatní akákoľvek forma diskriminácie, môžeme len dúfať, že to neprerastie do ďalšieho medzinárodného a svetového konfliktu. My tvrdíme, že nádej je vždy a je lepšie riešiť túto situáciu teraz ako potom. 21

22 10 Vlastné zhodnotenie židovskej diskriminácie Pri štúdiu tejto problematiky sme sa stretli s rôznymi tvrdeniami, osudmi a faktami. Pri písaní tejto práce sme sa nedokázali ubrániť kritike nášho, ale aj nemeckého národu, no nechceme nikoho odsudzovať tak, ako odsudzovali naši ľudia Židov v časoch II. svetovej vojny. Naším cieľom je objektívne zhodnotiť vojnovú situáciu a podať tieto informácie ďalej. Ako sa hovorí, smrť je prirodzenou súčasťou každého života na svete. Ale II. svetová vojna bol umelo vytvorený konflikt jednej osoby, ktorá kvôli moci dokázala zapredať aj svoj vlastný národ. Masové vraždy organizované v čase vojny nemali s prirodzeným kolobehom života nič spoločné, ale bolo to násilné a hromadné odobratie životov miliónov mužov, žien a detí. Každá z obetí mala právo na plnohodnotný život a to právo im bolo odobraté aj vďaka našej pomoci. Bezhraničná závisť a nenávisť ľudstva len podporila zabíjanie a nespravodlivosť vo svete a presne to Adolf Hitler chcel. Veľmi dobre vedel, že svoje plány môže uskutočniť len vtedy, ak ho podporí ľud a náš ľud, ale aj iný ho v tom, samozrejme, ochotne podporil. Vzťahy medzi židmi a nežidmi, ktoré boli do tej doby dobré, sa v krátkej dobe rýchlo zmenili. Sused už viac nebol susedom a doterajší priateľ úplne ochladol a vzdialil sa. Mnohí tvrdia, že to robili z toho dôvodu, že bola vojna a mali strach, že príliš dobré vzťahy so židovskými občanmi by mohli ohroziť ich životy a životy ich blízkych. Našťastie sa počas vojny našli ľudia, ktorí toto riziko podstúpili a zachraňovali svojich židovských priateľov aj napriek hrozbe smrti. II. svetová vojna predstavuje v dejinách ľudstva veľmi smutnú udalosť, preto si myslíme, že by sme to nemali brať len ako súčasť učiva z dejepisu, ale každý z nás by si z toho mal vziať ponaučenie. Ktokoľvek z nás sa môže stať obeťou teroru a diskriminácie, preto sa držme hesla: Nerob iným to, čo nechceš aby oni robili tebe. Ak by sa každý človek riadil týmto výrokom, vo svete by nastala harmónia a vzájomná tolerancia, čo je, samozrejme, úplne nemožné a je to tak akurát dobrý námet na príbeh žánru sci-fi. Ľudstvo ešte nie je dostatočne vyspelé na to, aby dokázalo ovládať svoj hnev, túžbu a všetky ostatné emócie, a preto je jasné, že kým bude ľudstvo existovať, bude existovať aj nenávisť medzi ľuďmi. 22

23 11 Záver Je ťažké určiť, z akého dôvodu sme si vybrali práve túto tému. Zrejme išlo o našu vnútornú potrebu riešiť túto problematiku a ďalej šíriť svedectvá o II. svetovej vojne ďalším generáciám. Štúdium holokaustu nám pomohlo lepšie pochopiť osudy a udalosti z vojnového obdobia. Doteraz sme to brali len ako súčasť učiva z dejepisu, no po preštudovaní faktov a krutých osudov ľudí z koncentračných táborov nás táto téma chytila za srdce. Keď sme zháňali svedectvá a príbehy z vojny, hltali sme každé jedno slovo, ktoré nám naši známi a príbuzní povedali. Tieto udalosti nás natoľko zaujali, až to prešlo do súcitu s tými, ktorí holokaust prežili. Táto práca nemá len poučný charakter, ale je to aj forma úcty voči obetiam masového vyvražďovania. Pri štúdiu judaizmu sme natrafili na rôzne zarážajúce teórie o tom, že žiadne plynové komory nikdy neexistovali a že Židia sa snažia len upriamiť na seba pozornosť. Každý z nás má právo vyjadriť svoj vlastný názor, ale takto popierať tragickú a násilnú smrť miliónov obetí je doslova škandalózne. Veľmi dobre vieme, že nie každého téma II. svetovej vojny zaujíma, a preto nevnucujeme našim spolužiakom a priateľom štúdium týchto dejín, ale v žiadnom prípade nedopustíme, aby sa tieto klamstvá tohto typu rozšírili v našom okolí. Pevne veríme, že naša práca splní svoj účel a to bude prejav našej úcty a súcitu voči obetiam masového vyvražďovania za čias druhej svetovej vojny. 23

24 12 Bibliografia WOLFGANG BENZ: Holokaust. Trenčín: F, ISBN ERIC FRIEDLER et al.: Svědkové z továrny na smrt. Praha: Rybka Publishers, ISBN RUDOLF HÖSS: Velitelem v Osvětimi. Praha: Academia, ISBN RUDOLF VRBA: Utekl jsem z Osvětimi. Praha: Sefer, ISBN FRANTIŠEK BAUER et al.: Mein Kampf očima historiků. Praha: XYZ, ISBN ZOLTAN ZINN-COLLIS: Přežil jsem peklo Bergen-Belsen. Víkend, ISBN A. M. SIGMUNDOVÁ: Diktátor, démon, demagóg. Bratislava: Perfekt, ISBN SHLOMO VENEZIA, BEÁTRICE PASQUIEROVÁ: V pekle plynových komor. Praha: Rybka Publishers, ISBN

25 13 Resumé In our work objectively evaluate the events of World War II. In this paper we describe the discrimination and murder of Jews in concentration camps. We also work to publish the testimony of living witnesses from Presov and the surrounding area. We also used the testimony of members of the Sonderkommando who were direct participants in the killings of one million people. 25

26 PRÍLOHY 26

27 Zoznam príloh Príloha A - Úradné dokumenty z vojnového obdobia Príloha B - Svedectvá účastníkov II. svetovej vojny 27